Keď rozruch utíchol, Beáta sa vrátila na hrad. Znovu pomáhala Karlovi spravovať krajinu. Karol mal veľké plány. Videl, ako je to so vzdelanosťou a správaním jeho poddaných. Chcel to všetko zlepšiť a hľadal cesty. Často sa rozprával nielen s Beátou, ale aj s Arnoštom a Orlíkom.
V jeden deň zaklopal niekto na dvere. Bol to posol a priniesol list panovníkovi. Ján Luxemburský písal svojmu synovi, že čoskoro príde do Prahy a nebude to ani tak dlho trvať, lebo je už v Nemecku.
Karol zostal zamračene stáť. S otcom mali rozdielne názory na všetko. Dokonca už hrozilo aj to, že Luxemburg kvôli týmto názorovým rozporom zbaví svojho najstaršieho syna následníctva. Ale stalo sa to, s čím nikto nerátal. Česká šľachta si presadila práve Karla ako následníka českej koruny a sám kráľ s oklieštenou mocou nič proti tomu nezmohol. A teraz sem príde!
Karol pripravil všetko na prijatie kráľa. Beáta si musela opäť obliecť mužský odev. Ján totiž vždy tvrdil, že najväčšou pohromou je učená žena. A ešte väčšou učená milenka.
Návšteva prebiehala celkom dobre. Dokonca kráľ prehliadol aj to, že kastelán je žena. Ale asi na tretí deň nastal nečakaný obrat. A začalo to hneď po raňajkách. Zachmúrený kráľ si nechal zavolať syna i kastelána a odviedol ich do synovej pracovne.
„Milý synu! Dozvedel som sa, že tvoj kastelán je žena! Ako mi to vysvetlíš?!“
Ján sa nervózne prechádzal s rukami za chrbtom a Karol mlčal. Keď už to mlčanie trvalo dlho, obrátil sa kráľ na Beátu:
„Môžete mi to vysvetliť vy, keď môj syn stratil reč?!“
„Rada, vaše veličenstvo,“ s úsmevom sa uklonila. „Za všetko totiž môže nevzdelanosť. Váš zástupca potreboval pisára, ale páni, ktorí tu boli, alebo nevedel písať, a keď aj áno, nevedel latinsky. A tak sa teda česť robiť kráľovského pisára dostala žene, ktorá bola v tej chvíli poruke.“
„Dobre. Ale prečo teda z vás urobil môj syn aj kastelánku?!“
„Z tých istých dôvodov, vaše veličenstvo. A preto robím vášmu synovi zároveň aj pisárku aj kastelánku.“
Kráľ neodpovedal. Obrátil sa na syna a nemecky sa ho opýtal: „Je to tvoja milenka?“
„Otče, ona ti rozumie…“
Kráľ sa uškrnul. Vedel, že od syna sa odpovede nedočká a tak sa opäť nemecky obrátil na Beátu:
„Čo mi na túto otázku odpoviete vy?“
„Áno, pane, som milenkou vášho syna,“ odpovedala mu pokojne v rovnakom jazyku.
„A vy mi túto nemorálnosť hovoríte tak pokojne?!“
„Väčšou nemorálnosťou je oženiť dvanásťročné dieťa s iným dvanásťročným dieťaťom a očakávať, že toto manželstvo bude obojstranne verné.“
V Jánovi hrklo a zdalo sa, že už-už vybuchne. Postavil sa pred ňu a posmešne jej povedal:
„Tak slečna sa vie veľmi dobre oháňať jazykom v dvoch rečiach. Hm, na ženu celkom slušné.“
„Otec, v štyroch rečiach…“
„Ó, dokázala by teda slečna svojou výrečnosťou baviť kráľa počas celej jeho návštevy?“
„Rada, vaše veličenstvo. Ale môj odev nie je na to vhodný. Ak dovolíte, išla by som sa prezliecť.“
Kráľ dovolil. Keď sa vrátila prezlečená a upravená, išiel na nej oči nechať. Vyhradil jej miesto vedľa seba a celý večer sa rozprával a tancoval iba s ňou. Karla ku nej ani len nepustil.
Na druhý deň bola poľovačka. Kráľ trval na tom, aby ho sprevádzala. Počul o jej poľovačkách so svojím synom a bol zvedavý.
Kone s jazdcami vyšli z lesa a zoradili sa na čistinke. Z krovia vyletela kaňa. Kráľ na ňu ukázal:
„Slečna, nech sa páči!“
„Prvý výstrel na poľovačke patrí kráľovi, veličenstvo.“
„Kráľ si želá, aby ste strieľali,“ odvetil a ukázal k oblohe.
„Keď si to želá kráľ, treba mu želanie splniť,“ poznamenala sucho a pripravila si kušu.
„Už je veľmi vysoko,“ uškrnul sa.
Iba mykla hlavou a bez slova sa usmiala.
Výstrel zasvišťal a vyletel veľmi vysoko. Medzi lovcov spadol mŕtvy dravec. Lovmajster ho zobral a priniesol kráľovi. Kráľ ocenil dobrý zásah a nechal ju strieľať celý deň. Strieľala výborne – čo šíp, to zásah.
Pri večeri v kráľovskom paláci nešetril chválou a pred všetkými jej pripol na krk vzácny náhrdelník zo zlata a červených rubínov a na prst jej nastokol prsteň s veľkým briliantom. Poďakovala a ospravedlnila sa, že je už veľmi unavená, ale kráľ ju nepustil. Popíjal víno a neustále ponúkal aj ju. Ale jej nechutilo. Len sedela a mlčala. Karol sa k nej neodvážil.
Okolo polnoci prišlo Jánovi zle. Nedoliečené zranenie z vojny, námaha na poľovačke a množstvo vypitého vína urobili svoje. Kráľ omdlel.
V zmätku, keď ho prenášali do jeho spálne, prišiel ku nej Karol:
„Beáta, prosím ťa, postaraj sa o neho. Nemám ho rád, ale je to môj otec.“
Prikývla a namiesto odpočinku a spánku ošetrovala kráľa.
Okolo obeda sa kráľ prebral. Prvé čo uvidel bola Beáta, ktorá driemala s hlavou opretou o kreslo.
„Dobré ráno!“ pozdravil ju.
Posadila sa a pretrela si oči.
„Dobrý deň, veličenstvo.“
„Tak vy ste ma neopustili ani v noci?“ posmešne sa opýtal.
„Keby to záležalo odo mňa, dávno by som spala vo vlastnej posteli. Ale váš syn sa o vás bál a preto ma požiadal, aby som tu bola,“ odpovedala mu príkro.
„Tak on vás požiadal? On vám nerozkazuje?“
„Podľa miery uštipačnosti vidím, že sa už cítite dobre. Pôjdem si ľahnúť.“
„Nepustím vás. Môžete si ľahnúť vedľa mňa.“
„Prosím?! Tak vy neprestanete pokúšať smrtku, že nie?! Robíte väčšie hlúposti ako váš syn! S takým zranením tancovať! A keby len to! Ešte jazdiť po lese a poľovať! Ale veličenstvo si myslí, že keď je kráľ, smrtka sa ho zľakne! Nech sa páči! Môžete pokračovať! Ale ja vám v tom pomáhať nebudem!“
„Vy sa viete krásne hnevať,“ zvolal prekvapený kráľ tentoraz bez posmechu. „To mi ešte nikto nepovedal. Takto prevychovávate aj môjho syna?“ potmehúdsky sa usmieval.
„Teraz už viem, po kom je váš syn taký tvrdohlavý. Ako by vám z oka vypadol.“
„Tak vy sa bojíte o môj život?“
„O váš život sa bojí váš syn. Chce, aby som vás liečila.“
„Vy viete liečiť?“
„Viem liečiť chorých. Ale mŕtvych neviem kriesiť.“
„Prečo mi to hovoríte?“
„Aby ste ležali a aspoň raz v živote aj poslúchali.“
„Vás?“
„Ak sa vám nepáči, môžem poslať po Karlovho lekára.“
„Nie! Zostaňte tu vy. Viete, že máte krásne vlasy?“
Otočila sa mu chrbtom a prevrátila oči. Počkala, kým zaspí a zašla za Karlom.
„Karol, pomôž mi. Protiví sa mi pozornosť tvojho otca.“
„No to sa nepáči ani mne. Vždy mi prebral milenky, ktoré za niečo stáli.“
„Dočerta! Čo mám robiť?!“
Karol bezradne pokrčil plecami: „Dúfam, že veľmi skoro odíde. Preto chcem, aby si ho liečila.“
Kým Beáta liečila kráľa, držala si ho od tela strašením, že sa mu kedykoľvek môže otvoriť rana a stačí na to prudší pohyb. Čím viac sa uzdravoval, tým viac si dovoľoval. Nakoniec mu Beáta strelila štyri zauchá a prekvapenému kráľovi utiekla.
Našťastie, Ján dostal v ten istý deň súrny list od francúzskeho kráľa, ktorým ho volal na pomoc. To urýchlilo jeho odchod a na Beátu nemal čas. Stretli sa až pri odchode.
„Madam,“ oslovil ju. „Chcem, aby ste išli so mnou. Choďte si zbaliť veci, počkáme na vás.“
„Nemôžem odísť, vaše veličenstvo. Som tehotná a čoskoro sa narodí váš ďalší vnuk!“
Prekvapený kráľ sa nezmohol na odpoveď. Namiesto toho dal pokyn na odchod.
Netrvalo dlho a Karol dostal od neho list, v ktorom okrem iného stálo:
„Milý synak,
na záver mám jedno želanie. Buď taký láskavý a pošli za mnou Tvoju kastelánku. Tvoje dieťa sa môže narodiť aj vo Francúzsku. Nakoniec – je to krv z mojej krvi …“
Karol dal zavolať Beátu. Podal jej list. Keď ho prečítala zatočil sa s ňou svet. Kolená sa jej podlomili a keby ju nebol zachytil, bola by spadla.
„Čo urobíš, Karol? Nechcem byť milenkou tvojho otca …“ zašepkala a rozplakala sa.
„Budem musieť poslúchnuť. On je kráľ, nie ja. Asi ťa tam pošlem …“
„Tak ty ma tam pošleš?! A čo tvoje slová?! Predáš ma za moc?! Len preto, aby ťa otec nechal ďalej kraľovať!“
„Beáta, on je kráľ!“
„Ja som sa môjmu otcovi vzoprela, keď ma chcel vydať za svojho obľúbenca! Ale ty si zbabelec, Karol!“
„Beátka …“
„Nechcem počuť žiadne výhovorky! Alebo mi pomôžeš, alebo od teba odídem a budem robiť všetko pre to, aby ma tvoj otec radšej zabil! A to skôr ako ma dostane!“
„Beáta, skús trošku pouvažovať …“
„Nebudem uvažovať! Au!“
Skrčila sa. Niečo ju nepríjemne zabolelo v bruchu. A opäť … A znovu … Kým si vôbec uvedomila, čo sa robí, potratila. Lenže potom s ňou bolo veľmi zle. Vystúpila jej horúčka a tri dni zostala v bezvedomí.
Celé tri dni sedával Karol pri nej, vymieňal jej studené obklady a nechcel ku nej nikoho pustiť. Sedel pri nej a sediac niekedy driemal. Jej choroba ho ničila. Potichu sa za ňu modlil, aby prežila, lebo lekár mu povedal, že ak prežije, bude to zázrak. A on o ten zázrak prosil …
Otcovi napísal:
„Otče, Beátu Ti poslať nemôžem. Potratila a bojím sa, že to neprežije. Karol.“
Po niekoľkých dňoch otvorila oči. Horúčka jej klesla, ale Beáta zoslabla. Ale aj tak bola z najhoršieho vonku. Karol spával v tej istej izbe, aby sa aj v noci mohol o ňu starať.
Ale Beáta odmietala jesť. Presviedčal ju, prosil, ale všetko bolo márne. Až keď jej sľúbil, že ju pred otcom ukryje, niečo zjedla. Sám ju kŕmil a staral sa o ňu. Jeho kráľovské povinnosti boli opäť bokom.
Keď sa trošku pozviechala, odviedol ju do jej Pražského domu. Potajomky za ňou chodil, ale nech sa snažil akokoľvek Beátu zatajiť, niekto prišiel na to, kde sa skrýva a poslal správu kráľovi do Francúzska. Čoskoro dostal Karol od otca ostrý list:
„Synak, som znepokojený Tvojou neposlušnosťou! Vôbec si mi neoznámil, že Beáta sa uzdravila. Práve naopak – ešte ju skrývaš, aby si ju predo mnou zatajil! Ak mi ju do mesiaca nepošleš, zmením následníctvo v prospech Tvojho mladšieho brata! …“
Tak Karol začal pripravovať Beátin odchod ku kráľovi. Ale rozhovor s ňou stále odkladal.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.