„Hľa, aké podivuhodné príhody sa stávajú ľuďom, otvoreným Svetlým Prúdom. Dôležité nie je len počuť hlas Ducha, ale aj neleniť, odvážiť sa uskutočniť dobrú vec!“
K novému komfortnému deväťpodlažnému domu prišiel taxík. Taxikár pomohol vystúpiť z auta maličkej chudučkej starenke a veľkému, širokoplecému starčekovi, ktorý ťažko dvíhal opuchnuté nohy. Ťažké tašky im postavil až ku vchodovým dverám.
„Ďalej už musíte sami,“ povedal.
Taxík odišiel a starček so starenkou ostali stáť pred vchodom.
Celú scénu náhodne zazrela z okna žena bývajúca v tom istom vchode.
Prešlo poldruha hodiny. Žena sa vybrala na nákup do obchodu. Keď vyšla z vchodu, stŕpla: starček so starenkou, držiac sa za ruky, stáli pri dverách. Na tvárach sa im odrážali obava a únava. Oči starenky vítali a odprevádzali každé auto. Keď auto pribrzďovalo, oči jej zažiarili nádejou, ale potom zhasli.
„Ku komu ste pricestovali?“ spýtala sa súcitne žena skľúčených a ledva na nohách stojacich starých ľudí.
„Pricestovali sme ku dcére, býva tu v byte číslo pätnásť. Neviete, či sú doma alebo niekam odišli?“
„A vaša dcéra vie o vašom príchode?“ spýtala sa žena.
„Veru nie,“ odpovedala starenka smutne a rýchlo dodala: „Nemohli sme sa ku nej dovolať, aby sme jej to včas oznámili.“
Žena ich poľutovala, že museli tak dlho čakať v zime unavení a hladní.
Potom troška porozmýšľala a povedala:
„Teraz musím ísť do obchodu na nákup. Budem tam možno polhodinu. Ak sa za ten čas nikto z vašich príbuzných neobjaví, pôjdete ku mne, oddýchnete si, prenocujete a ráno sa vrátite domov.“
Žena odišla. Potešili sa srdcia starých ľudí, no obava v nich zostávala.
Rozhodli sa pre túto cestu preto, lebo už polroka dcéra neprišla ku nim a ani neodpovedala na ich telefonáty, zdá sa, že sa asi urazila. Nepoznali príčinu urážky milovanej dcéry. „Čím sme jej nevyhoveli? Veď každé dva-tri týždne, keď dcéra s mužom cestovala k rodičom jej muža, prechádzajúc okolo, zašla ku nám. Mohla by byť nevyliečiteľne chorá? Zrazu ju museli operovať a ona umiera?“ znepokojujúce myšlienky tiesnili matku. „Len vidieť, že je živá a zdravá…“ s nádejou premýšľala starenka.
Žena sa vrátila z obchodu:
„Tak vaši ešte neprišli? Už je čas návratu z práce. Tak asi niekam odišli. Dajte mi jednu tašku a pôjdeme ku mne,“ láskavo hovorila žena.
V tom istom čase zastalo pri vchode auto a z neho vyšla dcéra starých ľudí.
„Načo ste prišli!?“ vyštekla hneď na rodičov. „Kto vás tu čaká!?“
Starenku obliala hanba a horkosť ako nikdy predtým. Najradšej by hneď umrela, keby neľutovala starčeka. Nemohla zodvihnúť pohľad na cudziu neznámu ženu, aby jej poďakovala za dobrotu a súcit. Ale žena sa ticho vytratila do vchodu.
„Poďte!“ podráždene zavrčala dcéra na rodičov. „Treba vopred ohlásiť príchod! Vás tu nikto nečaká!“
„Ale ty nedvíhaš telefóny,“ ticho povedala matka.
„Tak musíš čakať!“
Starkí niesli ťažké tašky, ale dcéra neniesla nič a celou cestou do bytu hrešila rodičov. Starkí kráčali mlčky.
Vošli do bytu blyštiaceho sa prepychom. Dcéra, pokračujúc vo výčitkách rodičom, tresla na stôl taniere a začala krájať paradajky a uhorky.
Starenka zašepkala starčekovi:
„Čo urobíme s peniazmi, ktoré sme priniesli vnučke?“
No odpoveď muža už nemohla počuť.
„Čo si tam šepkáte?! V mojom byte sú všade diktafóny, všetko sa aj tak dozviem!“ zahrmel dcérin hlas.
„Čože?! Maškrty sme ti priniesli,“ odpovedala starenka.
„My nič nepotrebujeme! Máme všetko! Vezmite si svoje tašky!“
Tu sa prvý raz ozval starček:
„Čakaj a nič nechystaj. Nebudeme jesť a ani u teba nocovať. A tašky hoci aj vyhoď, priviezli sme ich tebe. Ak ti nie je zaťažko, zavolaj nám taxík, ideme domov.“
Dcéra vyšla mlčky z kuchyne a zakrátko sa vrátila:
„Ste hotoví?“
Starkí sa zdvihli a vyšli z bytu.
V taxíku sedeli mlčky. Srdce matky skamenelo a v tom istom čase zaľahla na jej dušu nejaká ťažoba. Prvý raz matka spoznala svoju dcéru, svoje pokrvné dieťa.

Zbierku poviedok „Пробуждение“ si môžete v ruštine stiahnuť v PDF formáte.