Uvädla ruža na stole, zaspala.
A lupienky jej opadali, šuchotajúc,
A teraz ležia ako chuchvalce mŕtvej krvi.
Ale nežiaľ. Je ruža, ktorá kvitne nevädnúc.
Je vždy číročistá, voňavá,
Tajomne-prekrásna, neprístupná –
Ju nie je možné odtrhnúť, dokrčiť, porušiť… Vdychujúc
Jej nebeskú arómu, ľúbime.