Ako posledná zrazenina z vyžarovania Boha, ktorá je sama osebe pohyblivá, sú nevedomé zvieracie zárodky. Ako každému, tak i im je z Lásky Boha-Otca daná do vienka túžba, túžba po zretí, túžba po získaní vedomia.
Tri základné druhy sú vo stvorení – duchovné, anjelské, bytostné. Tieto druhy sa zachvievajú v troch Zákonoch – duchovné v Zákone Lásky, čo si môžete predstaviť ako rýchlosť; anjelské v Zákone Čistoty, čo predstavuje energiu; bytostné v Zákone Spravodlivosti, čo predstavuje silu.
Stúpanie nahor znamená dar rýchlosti, energie či sily znásobovať, čím je umožnené odolávať väčšiemu tlaku Svetla. Praduchovné sa líši od duchovného tým, že Lásku už pozná a znásobuje svoju silu. Božsky-bytostné pozná Lásku a silu a znásobuje energiu. Cesta tam je však ďaleká.
Po tomto odbočení sa vráťme k zvieracím zárodkom. Tieto podobne ako zvieratá, bytostné zárodky či bytostní patria do základného druhu nazývaného ako „bytostné“. Ich bytostná sila je maličká. Tak maličká, že si nedokážu udržať pevnú zvieraciu formu. Podľa stupňa svojej bytostnej sily sa zaraďujú akoby do skupinových duší, ktoré sú tvorené obrovskými množstvami samostatných zvieracích zárodkov bez pevnej formy.
Na začiatku svojho vývoja putujú zvieracie zárodky do ťažkohmotnosti, kde sú tie najprimitívnejšie zvieracie formy. Po veľmi dlhom vývoji v ťažkohmotnosti dosiahnu stav, kedy sa tam inkarnujú do najvyvinutejšieho tamojšieho zvieracieho tela, aby následne pokračovali vo vývoji v hrubohmotnosti od najjednoduchších foriem, ktoré tvoria vírusy a baktérie.
Už len z tohto vidieť, že o formách v ťažkohmotnosti si nie je možné vytvoriť správny obraz podľa pozemských pojmov, keďže tieto formy sú mimoriadne primitívne. V hrubohmotnosti majú vírusy a baktérie približne tisíckrát väčšiu bytostnú silu ako zvieracie zárodky, ktoré idú po prvýkrát do ťažkohmotnosti.
Vývoj v hrubohmotnosti pokračuje cez prvoky, huby, koraly, medúzy, mäkkýše po článkonožce. V tomto štádiu dochádza k širokému rozvetvovaniu do hmyzu a rýb, kde vývoj pokračuje až po tie najvyššie formy týchto druhov, čo sú u hmyzu včely a mravce a u rýb delfíny. Niektoré z rýb však nejdú po určitom čase vývojom k delfínom, ale cez obojživelníky a plazy ku vtákom. Cez vtáky takisto pokračujú vo vývoji tie zvieracie zárodky, ktoré sa vyvíjali ako hmyz.
Vtáky predstavujú veľký vývojový rad od maličkých kolibríkov cez vyšší stupeň labutí a bocianov ku spevavcom, následne dravcom až po najvyššiu formu vtákov, orla. Potom sa vtáky vyvíjajú cez plutvonožce k cicavcom.
Na vysvetlenie sa musí dodať, že tu sa nejedná o vývoj hrubohmotných tiel, ale o vývoj nevedomých zvieracích zárodkov k vedomým zvieratám, teda o proces znásobenia ich bytostnej sily.
Ďalej je dôležité uviesť tie formy, v ktorých zvieracie zárodky začínajú rešpektovať vedome bytostné, ktoré im pomáha. U vtákov sú to labute a bociany, u rýb delfíny a u obojživelníkov hady. Cez jednu z týchto troch foriem musí prejsť vo svojom vývoji každý zvierací zárodok. Je to približne vtedy, keď je jeho bytostná sila biliónkrát väčšia než bytostná sila úplne nevedomého zvieracieho zárodku. Táto bytostná sila je už taká, že si po prvýkrát ponecháva určitú formu duše po pozemskej smrti.
Vo vývoji zvieracieho zárodku nastáva posledná fáza, všetok doterajší vývoj došiel k delfínom alebo plutvonožcom a následne prechádza k cicavcom. Od najnižších foriem cicavcov, ktoré predstavujú hlodavce, pokračuje vývoj cez pásavce, prežúvavce, tury a žirafy k sviniam a hrochom. V týchto štádiách je bytostná sila zvieracích zárodkov približne tridsaťkrát väčšia oproti tomu, keď prvýkrát začali rešpektovať vedome bytostné. Zvieracia forma je taká silná, že už po značný čas sa uchováva stála, asi osemdesiatpercentná forma duše.
Vývoj pokračuje cez opice a šelmy až ku trom najvyšším zvieratám – koňovi, psovi a slonovi. V týchto posledných inkarnáciách zvierací zárodok dosiahne najvyššiu možnú bytostnú silu, akú môže na Zemi dosiahnuť. To znamená, že je schopný si už nastálo udržať pevnú formu duše a stáva sa vedomým zvieraťom. Jeho bytostná sila je asi stokrát väčšia oproti tomu, keď prvýkrát začalo rešpektovať vedome bytostné a jeho vedomie je približne na úrovni ľudského novorodenca. Ich následný vývoj pokračuje nad hmotnosťou.
Na tomto mieste je potrebné sa zmieniť o vývoji hrubohmotných tiel pre ľudí.
Po svojom poslednom živote vo forme psa, koňa alebo slona sa inkarnovali tieto zvieracie duše do dnes už vyhynutého rodu opíc a vývoj viedli cez takzvaných praľudí až po najvyššiu formu, do ktorej sa inkarnoval ľudský duch. Keďže ľudský duch sa neinkarnoval do všetkých pripravovaných zvieracích tiel, do týchto sa inkarnovali zvieratá, ale nižšieho vývojového stupňa než zvieratá, ktoré dnes nazývate ako „praľudia“. Tieto splnili svoje poslanie a viac sa na Zemi neinkarnovali.
Ľudský duchovia sa inkarnovali výhradne v Atlantíde, zvieracie duše sa inkarnovali na iných kontinentoch, pretože vývoj prebiehal naraz na celej Zemi. Dnešné nálezy kostier sú vlastne nálezy týchto zvierat, ktoré vyhynuli, lebo tieto telá neboli určené pre zvieratá, a preto nemohli obstáť v boji v prírode.
Vývoj zvieracích zárodkov v prírode sa riadi jediným Zákonom, Zákonom nutného pohybu. Len v nutnom pohybe totiž môže narastať bytostná sila zvieracích zárodkov. Tento pohyb vedie k takzvanému boju v prírode, teda k tomu, že len to, čo je pružné a silné, obstojí a to, čo je neperspektívne, vyhynie. V rôznych svetových obciach v priebehu miliónov rokov napriek rovnakým hrubohmotným podmienkam, ako je ovzdušie, nerastné bohatstvo, rastlinstvo atď., zákonite došlo k vývoju rôznych hrubohmotných zvieracích tiel. Samozrejme, rozdiely nie sú v počte končatín, ale vo veľkosti, farbe, celkovom vonkajšom vzhľade či počte zubov. A tak mnohé formy, ktoré sú na Zemi, sú podobné ako v iných svetových obciach, no mnohé iné sú rozdielne.
Ako všade inde, i tu sa ľudia veľmi previnili. Pod vplyvom rozumu zasahujú do tohto pohybu a narúšajú tak vývoj zvierat. Mnohé neperspektívne formy umelo ochraňujú pred vyhynutím, a tak brzdia veľký kolobeh.
Po vyhynutí neperspektívneho druhu nastane v ríši zvierat po určitý čas maličká nerovnováha. Tá núti ostatné zvieratá sa s tým vyrovnať, čo vedie k ich zvýšenej pohyblivosti a tým k nárastu ich bytostnej sily, teda k pokroku.
Človek má chrániť prírodu, to znamená, že ju nemá ničiť a nemá svojvoľne zasahovať. I po jeho umelých zákrokoch sa bytostní s týmto vedia vyrovnať a môže im to byť na prospech. Ako príklad môže slúžiť výstavba umelého jazera či vyklčovanie lesa na ornú pôdu, ale musí to byť vždy so súhlasom vedome bytostných! Nemá však z krajiny do krajiny prenášať zvieratá, ktoré tam nepatria, a chrániť to, čo má podľahnúť skaze!

Z knihy Pre ľudí