Prví a poslední

Bol horúci júlový deň. Na malej úhľadnej autobusovej zastávke v blízkosti prímestského cintorína čakal rad ľudí na autobus. Práve prišiel. Do odchodu zostávalo ešte dosť času, vodič otvoril v autobuse všetky okná a dvere aby vyvetral, odstaviac ho asi tridsať metrov od autobusovej zastávky, pričom sa sám schoval do tieňa pri hlavnom vchode spolu s jeho strážnikom.
Autobus stál priamo pri bočnej bránke. Ľudia, ktorí sa odtiaľ ponáhľali na spoj, uvidiac autobus s vítajúco otvorenými dverami, vchádzali a usádzali sa. Rad na autobusovej zastávke dostal strach, pohol sa a … poslední sa stali prvými. Ľudia – boli väčšinou starší – ponáhľali sa k autobusu ako len vládali. Ale aj tak sa stalo, že desať ľudí zostalo bez sedadiel: boli to tí, ktorí boli v rade na začiatku. Nespokojne dudrali, rozhorčujúc sa nad takou nespravodlivosťou.
Autobus v tej dobe už išiel do mesta. Spor medzi šťastnými, ktorí sedeli, a nešťastnými, ktorí stáli, sa neustále zväčšoval. Ľudia si vzájomne ukazovali preukazy dôchodcov a zdravotne postihnutých, rozprávali, koho a kedy pochovávali na cintoríne, z ktorého sa teraz, sami sotva žijúc, navracali domov. Zistilo sa, že všetci, ktorí sedeli, majú na to právo, a tí, ktorí stoja – taktiež. Avšak autobus nie je z gumy a ďalšie miesta sa nemajú odkiaľ zobrať. Okamih ticha: všetci pochopili, že spor sa dostal do slepej uličky. Vtom zvolala jedna cestujúca:
– Vodič je na vine!
– Vinný! – pridali sa spolu aj sediaci, aj stojaci. – Zastavil mimo!
Vynaliezavá tetka s leskom v očiach, držiac preukaz obzvlášť zdravotne postihnutého, zamierila ku kabíne vodiča. Žena s dvoma deťmi, ktorá sedela na mieste vpredu, tesnejšie privinula svojich maličkých a, vstanúc, ponúkla bojovnej cestujúcej, aby si prisadla.
– Nepleťte sa do toho! Ja znovu nastoľujem spravodlivosť! – ohnala sa po nej a následne na ňu zahučali i ostatní cestujúci.
Tetka škrabajúc na sklo vodičovej kabíny hundrala:
– Napíšeme sťažnosť!
– Na všetky autobusy napíšeme! Nech prepustia takého zlého zamestnanca! – opakovali za ňou ostatní nešťastní.
Vodič, už nie mladý muž – vyzeral na päťdesiat rokov, sedel červený až po korienky vlasov. Ale držal sa a nič neodpovedal. Autobus prešiel okolo chát, malého lesíka a uháňal cez zasiate pole žita. Ale škandál neutíchal. Ľudia sa škriepili stále viac a viac. Zdalo sa, že nenávisť a zlosť teraz explodujú, roztrhajúc svojich hostiteľov spolu s autobusom na kúsky.
Vodič zrejme cítil túto neuveriteľnú nenávisť. Po rade hrozieb o sťažnosti a prepustení nevydržal. Zastavil priamo v poli a oznámil, že nepôjde ďalej, kým všetci nevystúpia, nepostavia sa do radu a nenastúpia do autobusu v správnom poradí. Ľudia ohromením nad novinou stíchli. Potom zachmúrene vyliezli na ulicu, na slnko. Šliapali po takmer zrelom žite, ale to nevideli, pretože sa stavali do radu. Bez žartíkov, čo ak konkurent obsadí miesto!
V autobuse zostala iba veľmi stará babička a žena s deťmi. Títo štyria boli mimo sporu. Mlčali aj teraz, čakajúc, pokiaľ sa starší ľudia s námahou vyštverajú z nízkej krajnice cesty na schodíky autobusu. Chudáci, mohli si vzájomne pomôcť nastúpiť, ale o tom ani neuvažovali.
Nakoniec boli všetci v autobuse. Cestovali. Do mesta – asi pätnásť minút. Vášne utíchli. A zrazu – prekvapenie! Jeden z tých, ktorý bol teraz bez miesta spočítal, že rad obnovili nesprávne, a on – obeť by mal sedieť. Emócie znovu vzkypeli. Prepočítajúc rad krížom krážom, nedopátrajúc sa pravdy, všetci sa zhodli, že vinný je … vodič. Nielenže spôsobil nesprávne nastupovanie, ale ešte sa posmieval starým a chorým ľuďom, vysadiac ich v čistom poli. Krivda znovu združila stojacich i sediacich. Znovu začali s pesničkou o potrestaní vodiča. Ale on odpovedal, že on sám sa bude na nich sťažovať za všetky urážky a rušenie pri jeho práci.
Toto trochu schladilo zápal hlavných bojovníkov za spravodlivosť. A v posledných minútach vášnivého cestovania si spomenuli na Boha. Spomenuli si na príslovie „Boh rozdeľuje nerovnomerne.“ Akoby Samotný Boh mal rozdávať miesta v autobusoch aj lízanky!
Všetci boli šťastní, keď sa, nakoniec, skončila táto cesta. Vynervovaní, emocionálne zničení ľudia sa rozišli, každý po svojom. Autobus sa vydal na spiatočnú cestu. Za novými cestujúcimi.
Tento polhodinový príbeh sa podobá na krátke prerozprávanie miliónov rokov života ľudstva na Zemi. Neustálym bojom o miesto na slnku „prví a poslední“ strácajú vonkoncom nie nekonečný vyhradený čas na vývoj, zakrývajúc sami sebe Svetlo Boha, ktoré štedro dáva svoju Silu tým, ktorí sú schopní ju prijať. Tu sú všetky „dokumenty pre výhody“ – iba falošnosti. Jediné, čo je potrebné – úprimný, otvorený vlastný duch. V skutočnosti tak málo, a predsa toľko veľa pre mnohých z nás!
__________

Originál v bieloruštine na rashetnik.livejournal.com