Strach, útlak a sebacenzúra z nás vychovali slepých ľudí. Aby sme sa neprevinili a prípadne, aby sme za to nezaplatili pozemským životom či inou stratou (hmotné statky, životy blízkych) vypestovali sme si slepú poslušnosť. Mlčaním sme to posilňovali až sme to vekmi posilnili do obludných rozmerov. O tom, že tie rozmery sú skutočne obludné, svedčí aj to, že nevidíme ČO konáme proti Zákonu.
Abd-ru-shin požaduje od ľudstva živosť a bdelosť, ale my už nevieme, čo to je. Tvárime sa, že sme živí a bdelí, ale v bežnom živote zabiehame do starých koľají. Poslušne sa podriaďujeme cirkevným dogmám, názorom starých a zaslúžilých členov strany či hnutia, osobnostiam, ale to živé v nás – náš cit – potláčame. Sme mŕtvi, lebo iskierka ducha je cit. Citom máme preosievať všetko – názory, udalosti, ciele – všetko! Ale my – duchovní slepci – si povieme: „Ako mám mať ja, obyčajný človek, správny názor, keď biskup, učeník, politik či iná osobnosť tvrdí niečo iné? Môj názor teda musí byť nesprávny, keď je v rozpore s osobnosťami!“ – Takýmito závermi dusíme svojho ducha a – umierame!