Podriadením sa rozumu vykvitlo vlastné ja. Sebectvo je pýcha pochádzajúca z preferovania a pozdvihovania vlastných želaní bez ohľadu na okolnosti a preto je to malé ľudské „ja“ najväčším nepriateľom Svetla.
Mlčaním sa posilňujú myšlienky. Lenže tým, že mlčalo sebectvo, posilňoval človek to zlé. A k mlčaniu a tolerovaniu neprávostí je ľudský duch tlačený už dlho. „Čo ťa nepáli, nehas!“ A ľudia nehasili, až z toho vznikol obrovský požiar. Mlčanie a slepú poslušnosť požadovala cirkev, inkvizícia, i totalitné režimy. Sme generácia odchovaná na mlčaní a sebacenzúre. Necítime – alebo lepšie povedané – nechceme cítiť to, čo cíti druhý. Chválime sa tým, že sme kresťania, ale ignorujeme Ježišove slová „Miluj blížneho svojho ako seba samého.“
Nemilujeme svojich blížnych – o tom predsa svedčia naše skutky. Načo si páliť prsty, keď niekto pácha neprávosť? Veď mňa sa to predsa netýka!
Všetko sa týka všetkých. Keď budeme zatvárať oči a keď budeme mlčať, posilníme to zlé. Hovorme o tom, čo nemá byť. Neodsudzujme, ale hľadajme riešenie. V hľadaní je pohyb a cesta k tomu novému. A keď prestaneme posudzovať a odsudzovať, zostaneme iba vo vecnej rovine – odložíme to svoje subjetívne malé „ja“ a vtedy uvidíme cestu, ktorú dovtedy zakrývalo naše sebectvo.