Pri Práci v Ambulancii, ale aj inde, boli rôzne dni a rôzne situácie.

Deň, o ktorom sa zmienim, bol jeden taký, keď sme sa práve necítili byť na vrchole svojich možností. Boli sme povädnuté ako nepoliate kvety strádajúce suchom. Dnu vstúpil dôchodca. Nasledovalo zistenie problému a realizácia poskytnutej pomoci. Urobili sme, čo potreboval, ale on sa akosi nemal k odchodu. Zastal pred dverami a zostal sa dívať na nás. Raz na jednu, raz na druhú.

„Dnes ste nejaké smutné dievčatá… a málovravné.“

Odpoveďou mu boli len súhlasné pohľady, každý z iného smeru. Jemu to ale nestačilo. Na ambulanciu sa zniesol veniec milých slov. Vpila som sa doňho pohľadom. To, že povedal tie slová… veď to bol jeho záujem a podpora k nám. Mohol mať sám kopec dôvodov na smútok, na brblanie, na kritizovanie, tak časté u dôchodcov. A predsa neodišiel skôr, kým ich nevypovedal.

Zádumčivosť sa začala strácať a dvíhala sa vlna, na ktorú sa dalo naskočiť. Naše tváre sa rozjasnili a my sme sa pomaly ale iste usmiali. Takým ešte rozpačitým úsmevom, ale už tam bol.

„Takto a podobne sa zaháňajú ľudské mraky“, zazneli slová jednej z nás. A bolo ľahšie.

„Čo vlastne povedal ten dôchodca?“ …Nevedeli sme zopakovať. Ale ako to povedal a ako sa díval, to bola tá hodnota. Ľudskosť sa volá.

 

Istý čas som mohla pobudnúť u priateľov skoro celý týždeň.

„Každému dňu večer príde“, hovorievala moja mama. Priblížil sa čas odchodu. Čakala ma cesta domov vzdialená cez dvesto kilometrov. Bola zima, mráz a časté hmly, takže už len predstava z cestovania vyvolávala v mojom vnútri nervozitu. Veci som, pod vplyvom toho stavu, začala baliť už večer pred odchodom, aj keď ráno by som to mohla v pohode stihnúť.

Ráno, deň odchodu. Cez izbu počujem hlas domáceho pána:

„Na celom území Slovenska je poľadovica. Výstraha Slovenského hydrometeorologického ústavu platí pre celé územie.“

Ukazuje mi obrázok našej malej republiky pokrytý celý žltou farbou. Dívam sa na tú žltú plochu.

„Nepustíme Vás dnes na cestu! To by bolo hazardovanie.“

Ozvena vo mne: „Nepustíme Vás dnes na cestu.“

Do toho rozum pridá svoje: „Ale veď ma čakajú doma. Musím ísť!“

Všetko to vnímam akosi povrchne, lebo sa otvára niečo nové. Čo to je?

„Nepustíme Vás dnes na cestu“, znie opäť vo mne.

Mohla by som reagovať, ale nereagujem. Som ako zadrhnutý zips. Stojím.

Ale vo vnútri je dobre. Tak teplo, príjemne. Ako keď dieťa domáhajúce sa pravdy nájde ju v podpore svojej matky. V tom stave som ako ryba – naďalej nemo. Len hľadím na tú žltú obrazovku.

Čo to je, keď niekto dopredu myslí za vás, ako pocestujete?…

Keď má starosť o Vás?…

Keď im záleží na vás?…

Keď je bdelý za vás a dopredu zisťuje stav cesty, ktorá vás čaká?…

Starosť o blížneho, Záujem o neho, Bdelosť, Ľudskosť – toto sú Klenoty Novej Doby.

A budeme sa učiť poznávať a žiť jej ďalšie Podoby.