Bolo to už dávno. Bol hlboký Socializmus, ani Náznak na Zmeny. Cestovali sme Cez Rumunsko. V malom Aute traja Dospelí, tri Deti, z ktorých najstaršie, či vôbec, chodilo do školy. Vzdialenosti medzi Dedinami boli značné, museli sme precestovať aj tridsať Kilometrov, kým sme prišli ku najbližšiemu Zdroju Zásobenia sa.
Prvá Zastávka nič, Obchod bol prázdny. Pamätám si, že v Mäsiarstve mali len Atrapy, to bolo jediné, čo tam mali. Ináč prázdny Obchod, nič. Bezútešný Pohľad.
Cestovali sme niečo cez tridsať Kilometrov, keď sme zbadali ďalší Obchod. Naznačovalo to aj značné množstvo Ľudí, ktorí pred ním stáli. Vysúkali sme sa všetci z Auta a postavili sa na Koniec Radu, Dĺžka ktorého bola niekoľko Metrov. Ľudia sa na nás pozerali, Cudzincov možno dávnejšie nevideli. Nepamätám si, koľko sme čakali, ani čo bolo medzitým. Spomienky vybledli. Nie však táto, keď prišlo zásobovacie Auto. Priniesli im Chlieb a možno aj iný Tovar, neviem. Ten Chlieb si pamätám. Aj my sme na Chlieb čakali.
Vyložili Tovar, Ľudia trpezlivo čakajúc, sledovali Vykladanie. Auto odišlo. Vtedy prišiel ten Moment. Podišli k nám, niečo po svojom hovorili. Skúsili sme angličtinu, nič. ruštinu, nič. V tom mi chytil niekto Ruku a ťahal ma dopredu. Len pomaličky sme postupovali, ja váhajúc, čo sa stane. Bola som privedená do Obchodu, úplne dopredu, pred Predavačku. Asi sa ma pýtala, čo potrebujeme, ukázala som na Chlieb. Kúpili sme, tuším, dva Chleby. Keď mi ich Predavačka dávala, zahanbila som sa. Vidiac ten Rad a to, čo urobili, ma dojalo. Tí Ľudia sami toho veľa nemali, ale toto som nečakala.
Odvtedy takto spomínam na Rumunsko, toľkokrát vtedy zaznávané. S Láskou.
Tie Spomienky ani po Desiatkach Rokov nevybledli, ostali. A Lúč Tepla v nich.
Dnes som si na nich opäť spomenula. A dnes viem, že Láska sa dá aj poslať. A nemusí sa ani zabaliť.
A poslať niečo sa dá aj pri Pomyslení na iné Krajiny či Svetadiely. Napríklad na Afriku.
Nádej…
Nádej. Doteraz som sa pri tom slove nepristavila často.
Čo to je – Nádej?
Čo to je – Nádej dať?
Nádej nadieľať.
Nádej je ako smädnú Zem poliať, ako Východ z Lesa ukázať.
To je Nádej, že Dobro príde a bude konať.
Tak, ako konalo Dobro v Dedinke v Rumunsku, kde nás prepustili dopredu, aby sme si kúpili Obživu. Dobro nám rozdali, Dobrotou konali.
Dobro nemá Začiatok ani Koniec. Ono rozdáva. Neustále.
Studnica Pokladov nevyčerpateľná.
Môžeme vykročiť robiť to tiež tak.
Začneme na Krásu vo Vzťahoch zakladať.
A o to sa oplatí stáť.