Naše šteniatko, samé veľmi malé a okrúhle ako lopta, veľmi rado sa hralo s loptičkami. Raz na dvore zbadalo ježka. Ten, zavetriac nebezpečenstvo, stočil sa do klbka. Šteniatko ani sekundu nezaváhajúc, poskočilo k nemu, v letku ho schmatlo svojimi zubami a … vyskočilo, zavyjúc od bolesti.

Neprestávajúc kňučať schúlilo sa do hustej trávy vo vzdialenejšom rohu dvora. Pribehla som k nemu a volala ho domov. Plné utrpenia ma nasledovalo. Znova zbadalo ježka, ktorý stočený, ešte vždy ležal na tom istom mieste, kde šteniatko naraz bolestne prišlo o lákavú myšlienku pohrať sa s loptičkou. Veľkým oblúkom teraz obišlo „loptu“ s ihlami, aby sa jej zďaleka vyhlo. Prvá skúsenosť v jeho živote – nie je všetko lopta, čo je guľaté – sa už naučilo.

Čo je ospravedlniteľné vekom a je prirodzené u zvieratiek, pôsobí v dospelom veku zvláštne, najmä u ľudí. Napríklad, keď si niekto myslí, že našiel svoju duchovnú cestu a sám sa v tej dobe správa ako „ježko“ namiesto „ako lopta“, k čomu to môže viesť? Oproti skutočnému ježkovi je rozdiel jediný, ak pripustíme, že pri zdravom rozume sa to nerobí – výsledok nemusí byť zjavný hneď. No prejaví sa istotne. Vtedy dotyční pravdepodobne obvinia ježka z toho, že má pichliače, zabudnúc, že oni sami ich nerozvážne chytali.