V lese blízko jednej dediny bol prameň so živou vodou. Pri prameni žila žena. Mala dohliadať na čistotu prameňa a na to, aby nikto z prichádzajúcich nepoškvrnil prameň nečistými myšlienkami a správaním. Z toho pozostávalo slúženie ženy.

V dedine žili dobrí ľudia, ktorí si uvedomovali silu svojich myšlienok a preto sa pri prechádzkach ku prameňu aj pri vzájomnej komunikácii správali zodpovedne. Nikdy si nebrali z prameňa viac, ako potrebovali. Voda z prameňa bola tak účinná, že jej neveľkým množstvom bolo možné zriediť obyčajnú vodu zo studní a používať ju niekoľko týždňov, ostávajúc zdravými a sviežimi. Vždy ju nosili v krčahoch. Častejšie chodili po ňu ženy. Túto jednoduchú prácu zverili rodičia aj svojím deťom. Pre všetkých bola prechádzka ku prameňu a stretnutie so Služobníčkou veľkou radosťou.

V dedine Služobníčky žila jej priateľka. Mala desaťročného syna. Raz išli po vodu spolu. Priateľka si odrazu pomyslela: „Aby som nechodila viackrát, vezmem si vedro. Prinesiem si do „zásoby“.

Služobníčka sa začudovala, uvidiac priateľku s veľkým vedrom, no nič nepovediac, dovolila jej nabrať si vodu. „Veď je to priateľka, dôverujem jej. Možno že toľko potrebuje“, – pomyslela si. Nad čistým prameňom sa zrazu vytvorila hmla. Mútna kvapka z nej kvapla do prameňa. No Služobníčka nič nespozorovala. Zvykla si, že žiadne tiene tu nikdy neboli.

A priateľka so synom sa namáhali po ceste domov. Jedna vec je ísť po úzkych lesných cestičkách s krčahom, na ktorý stačia sily a druhá – s vedrom, z ktorého vyšplechuje voda. Priniesli vodu domov – do krčaha. No všetkým povedali, že teraz ju nosia vo vedrách.

Onedlho sa pri prameni zhromaždili deti. Syn priateľky bol tiež s nimi.

„Mami, môžem s vedrom?“ spýtal sa na odchode, vedro už držiac v rukách.

„Samozrejme, zlatko.Ale neponáhľaj sa, vodu nerozlej. Nech všetci uvidia – akého mám pomocníka, ty môj zajačik! Zavolám susedky, keď sa budete vracať – nech nám závidia, ako nám Služobníčka dôveruje.“

„Prinesiem viac ako ostatní. Už viem, ako chodiť po lese s plným vedrom. A celá dedina povie, aký som chlapík“, myslel si chlapec, povzbudený slovami matky.

Znova sa Služobníčka začudovala pri pohľade na vedro. Chlapcovi povedala iba, aby išiel opatrne, a pomyslela si: „Veď je ešte malý. Ak ho vyhreším za vedro, prestane veriť v dobro ľudí a chodiť po vodu.“

Znova zhustla hmla nad prameňom a ďalšia mútna kvapka spadla doňho. Služobníčka znova nič nespozorovala.

Chlapec na ceste zakopol o peň, spadol a vylial všetku vodu.

Mama chlapca stála so susedkami na ulici. Už z diaľky zbadali deti.

„Pozrite, aký mládenec je ten môj, vedro živej vody nesie!“ – pochválila sa priateľka Služobníčky.

„Chytrý chlapec! Pomocník!“, pritakávali jej susedky.

Ženy zmĺkli, keď uvideli prázdne vedro chlapca. Len jedna z nich prehovorila:

„Vedro je prázdne, kolienka doráňané. Možno, že chlapčaťu je lepšie chodiť s krčahom? Poľutovali by ste ho.“

Mama chlapca sa len úkosom nepekne na ňu pozrela, nič neodpovediac ihneď utekala do lesa ku Služobníčke. Vedro schmatla so sebou, aby neprepásla novú možnosť priniesť vodu.

„Chlapec má nervový záchvat“, vrieskala priateľka. – „Vrátil sa bez vody, kolienka doráňané, ale – ona neustále pripomína dieťaťu prázdne vedro. – Pochybil, vidíte, nesprávnu nádobu zobral. – Ona závidí, že ty jej chlapčaťu len do krčaha vodu nalievaš. Nalej mi ešte do vedra vodičky.“
Služobníčku nepotešila prítomnosť kamarátky. Nemala rada zbytočné reči. Vody jej dala nie viac, ako sa vojde do krčaha, a povedala: „Čudné, že tá žena vôbec prehovorila. Koľkokrát mi pomáhala urobiť poriadok pri prameni – a vždy mlčala. Ani slova o kom, o čom neprehovorila. Iba ak o nejakej hmle, ale to je nezmysel…
Jej správanie som dávala za príklad, a ona… Do dieťaťa sa obula… Ono viac ku prameňu nepríde…“

„Ach, ako môj pazúrik trpí.
Tá krotká povaha sa prejavila ako pyšná, urážlivá…
Tichá voda brehy myje.
A môj chrobáčik sa jej strašne bál.“

„Ver mojej skúsenosti, drahá, radu udeľuje ten, kto vidí u druhých vlastné nedostatky.“

„Áno, je to vlk v ovčej koži! A slniečko moje slzičky prelieva…“

Znova sa nad prameňom objavila sivá hmla, ale už nemizla. No Služobníčka nepozerala naňho, pokračovala v zápale:

„Teraz vieme, aká je to závistnica – tiež chcela vedrom vodu z prameňa nosiť!“

Keď priateľka odišla, Služobníčka pocítila v sebe nutkanie k činu. Zavolala ku prameňu všetkých obyvateľov dediny a rozpovedala im jeden príbeh.

„Dávno-pradávno, keď pradedovia našich pradedov boli deťmi, stalo sa toto… V našich krajoch žila babička so svojou vnučkou. Vnučka mala deväť rokov. Raz bola na návšteve u kamarátky a jedla tam veľmi chutné palacinky.
Od čoho sú také kypré? -opýtalo sa dievčatko babky svojej kamarátky.
Od sódy, – odpovedala dobrá starenka.
Vrátiacsa domov, vnučka chcela potešiť svoju starkú, ktorá robila tenké palacinky. Kým táto nebola doma, dievčatko pripravilo cesto. Sódy dala viac, aby palacinky boli kypré.. Prvá palacinka bola trhanec, no kým sa starká vrátila, všetko stihla, hrubé červené palacinky sa parili na stole. Starká sa tak zaradovala, až sa jej zachvelo srdce, aká šikovná je jej vnučka. Bystro pristúpila ku stolu, palacinku do úst, a … jej tvár sa skrivila, nevdojak vypľula kúsok, od sódy horký ako palina. Palacinku vyhodila otvoreným oknom, vedľa ktorého sedela. Pod oknom na mannu nebeskú čakal pes. Schmatol palacinku – a tiež ju vypľul.“

„Teraz preruším svoje rozprávanie a poprosím vás, aby ste sa vyjadriliku jednaniu starkej“, prehovorila Služobníčka. Medzi dedinčanmi nastal ruch.

„Ako to mohla!… Vyhodiť cez okno!… A ja jaj!… Vypľula!… Dieťa – z celého srdca!… Mala to pretrpieť a zjesť!.. Áno, hoci by v ruke palacinku stískala…“
„Pošliapala ochotu piecť palacinky! Babka – hlúpa hus! Fuj!“ – zovšeobecnil solídnypán, starosta dediny.

Žena, ktorá si pýtala radu od priateľky Služobníčky pochopila, kde je jadro príbehu. Pokúšala sa povedať Služobníčke aj ostatným o šedej hmle nad prameňom, o špinavých kvapkách padajúcich doňho. Pokúšala sa povedať, že príčina útrap chlapca, ktorý nepriniesol vodu, je v zhovievavosti matky a Služobníčky, no jej slová ostali márne. Možno, že slová sú prísne, ale prísne na pozadí materinského tárania. Dedinčania ale naďalej hlučne diskutovali o príbehu s palacinkou a dohadovali sa, ako sa skončí. Tu Služobníčka prehlásila k žene:

„Pozrite sa, všetci, okrem vás, horlivo odsudzujú márnivú starkú. A vaše popisovanie hmly nemá s tým nič spoločné. Moja skúsenosť napovedá: vy reagujete tak isto, ako starká – nikto viac nereagoval tak čudne, ako vy.“

„Všetci sú pravdiví, lebo hovoria o konkrétnom príbehu. No nepoznajú dôvod- prečo ste ho rozprávali.“

„Môj príbeh je – zo života. Nehľadajte nijaký dôvod. Stojím v Službe – to je neľahké. Ublížili ste dieťaťu!“

„Veď iba raz za všetky tie roky ste sa vyjadrili. Nechceli ste nič počuť o hmle.“

„Ja nič nevidím. Dostala som pokyn konať. A konám. Počúvajte ľudí. Je to pre vaše dobro.“

„Ak ste dostali pokyn, tak je nielen pre môj, ale aj pre váš úžitok?Pretože nevidíte hmlu nad svojím prameňom?“

„O hmle budeme diskutovať. A závery musíme, my všetci, pravdaže, urobiť- nič nie je náhoda, verte mojím skúsenostiam, drahá.“ Služobníčka odišla, aby si oddýchla. Dedinčania sa rozišli. Hmla nad prameňom zhustla.

Nastala noc. Služobníčka nemohla spať. Prevracala sa z boka na bok a v duchu dudrala na ženu, ktorá jej ustavične hovorila o nejakej hmle. „V hlave má hmlu, koná rozumovo“, premýšľala Služobníčka. Verila si. Veď jej prichádzajú pokyny zhora, nebesá jej istotne dajú signál, ak by sa mýlila. A tak napokon zaspala.

Ráno sa odhodlaná a nevyspatá Služobníčka vydala k prameňu.

Myšlienky na hmlu v nej všetko vyburcovali.

„A keď som sa zmýlila?“ pomyslela si odrazu. Táto myšlienka sa jej nepáčila, veď ona sama všetkým tvrdila, že musíme nachádzať chyby u seba. V tomto momente sa pozrela na prameň – a uvidela hmlu. Odpornú, šedú, kvapkajúcu do jej prameňa.

Veď tú vodu si ľudia naberajú! Čo má robiť? Služobníčka klesla na trávu vedľa prameňa a rozplakala sa. A v tom prežití si spomenula na príbeh, ktorý hovorila dedinčanom. Všetko sa stalo nie dávno, pradávno, ale len niekoľko desiatok rokov, keď Služobníčka bola deväťročným dievčaťom. Bol to jej príbeh.

Starká vtedy odhryzla  horkú prehorkú palacinku a nečakajúc takú chuť, vyhodila ju z okna. Ale potom objala svoju vnučku a povedala jej:

„A teraz urobíme nové palacinky.“

Služobníčka premýšľala, ako zakončiť príbeh a zahanbila sa, ako ho použila. Ľudia, ktorí nepoznali pokračovanie príbehu, nezaslúžene odsúdili starkú. Bolo jej ešte horšie. Cítila vnútornú potrebu konať, keď chcela chrániť chlapca, no potom nasmerovala svoje sily na cudzie nedostatky. Na svoje zabudla, napriek tomu, že často opakovala, že ani ona nie je bez chýb. Pritakanie priateľke v jej falošnej materinskej láske krok po kroku odviedlo Služobníčku bokom od jej úlohy, nespozorovala to však, ale ani nikoho nechcela počúvať. Uvažovala, že keď prináša dôležitú službu, že môže rozdávať rady „z vlastnej skúsenosti“, odsudzovať iných a hovoriť za ich chrbtom o ich chybách. Nazvala to pomocou… A nezbadala, že ona sama nutne potrebuje pomoc, hoci ju neprijímala. Ona, ako spachtoš, ktorý si neželá byť prebudený, potláčala v sebe nepríjemný zvuk „budíka“ a myslela si, že nebesá jej našepkajú, ak sa zmýli, príjemnými tónmi nadpozemských melódií…

Služobníčka si nepamätala, koľko času strávila v trápení pri prameni. Pochopila, že musí zmeniť samu seba, aj ako pomôcť iným. Zostávalo už len vykonať to.

Keď odchádzala domov, hmla nad prameňom bola sotva viditeľná.

Preklad: Božena Rákošová