Ako vznikajú tradície? Mnohé sa tradujú oddávna, čo o nich ľudia počuli, či zo starých legiend a povier: „Tak to treba, veď je to od dedov, pradedov. Oni to vedeli, oni mali pravdu atď.“ Chcem sa zamerať na jednu tradíciu. Neviem, kde sa vzala, ale v posledných rokoch sa prudko rozmohla v našich krajoch. Lepšie povedané, že tá tradícia sama osebe priťahuje pozornosť, doslova bije do očí. Mám na mysli už zaužívaný zvyk použiť umelé kvety na niektoré sviatky. Isteže, nechodia s nimi na návštevu, na svadby. Tieto krikľavé, do očí bijúce farby, trpkasté odtiene kvetov sa objavujú, napríklad, na vetvičkách, ktoré prinášajú svätiť do kostolov na Kvetnú nedeľu; v košíkoch s vajíčkami a koláčmi, ktoré posväcujú na Veľkú noc. Avšak hlavný smer, ktorým sa rozmáha táto neznesiteľná farebnosť je – cintorín. V predvečer dní spomienok na predkov – Radunice, po Veľkej noci, na Dedov, v jeseni – pred tými farbami niet úniku.V obchodoch, na trhoch, u vynachádzavých stareniek v podchodoch ku cintorínom – tam všade je tento tovar abnormálnych,od prírodných veľmi vzdialených, odtieňov. Kvety tak súvisle zapĺňajú celý priestor cintorína. Na pozadí trávy, kríkov a tiež pomníkov – jednoducho na pozadí zeme vyzerajú cudzo a nevhodne. Niekto povie, že na cintorín sa vždy nosili kvety. Áno. Ale boli skutočné, živé. Čo tomu bráni teraz? Dôvody sú nasledovné:

ako všetci – tak aj ja
umelé kvety – je to súčasné
umelé kvety – je to výhodné: sú lacné a netreba sa o ne starať
mŕtvym je to jedno a pod.

V skutočnosti je jeden jediný dôvod – neprirodzená vyumelkovanosť, ktorá opantáva ľudské pocity. Deformácia vnímania života a smrti. Neprirodzené správanie v priebehu najvýznamnejších sviatkov aj v každodennom živote. Neschopnosť vnímania večných Zákonov, ktoré obchádzajú, zmietajúc sa ako muchy v srvátke, namiesto toho, aby sa týmito Zákonmi riadili. Vnútorná deformácia materialistov v umelých kvetoch. V podstate je z nich jedovatá farebná metla (nie kytica!) v rukách človeka – signál k sebe aj k iným: mám problémy. Čo s tým? Čo najskôr zbúrať a zhodiť! A namiesto každého takého „kvietka“ zasiať aspoň jedno čisté semienko vo svojej duši a tam, kde ona o to poprosí. To bude tradícia, ktorá sa raz stane legendou.

—

Dedovia – Деды (белар. Дзяды, укр. Діди, польск. Dziady, літ. Ilgės) názov niekoľkých národných sviatkov, ktoré boli oslavované v rôznych ročných obdobiach na počesť zosnulých predkov.
Radunica je deviaty deň po Veľkej noci, „Veľká noc pre mŕtvych“, kedy príbuzní chodia na cintorín hromadne.

Preklad: Božena Rákošová