Zákony fyziky som v praxi spoznávala v prvej triede…

Doba prípravy dieťaťa do prvej triedy – je nevšedné obdobie pre každú rodinu, nehovoriac o dieťati samotnom. Rovnošata, ktorú mi kúpili, pozostávala u dievčat z hnedých vlnených šiat s dlhými rukávmi a obojstrannými záhybmi symetricky poskladanými do klinovitého tvaru. Súpravu dopĺňala aj čierna zástera so sedlom na hrudi – pre dni výuky, a pre slávnostné dni venované sviatkom našej krajiny – biele zástery tiež so sedlom na hrudi, lemované parádnymi volánikmi. Biele mašle dozdobili slávnostné rúcha žiačok a keď sme sa všetci zoradili, spravidla do písmena „П“ v školskej hale, až dych vyrážalo z toľkej krásy, akoby v hale rozkvitli kríky bielych hortenzií. Školská rovnošata chlapcov bola podobná blúzam vojakov v teplej šedej farbe, rovnako šedých nohavíc a čiapky s kokardovou štruktúrou. Blúza bola prepásaná opaskom, ktorý sa zapínal na kovovú pracku. V  takom ošatení sa aj neobratnosť mládencov strácala, chlapci vyzerali dobre a pôsobili upravene.

Dievčatám sa na školskú rovnošatu zvrchu našíval biely golierik a manžety. Mamy – krajčírky golieriky a manžety ušili z jednoduchých látok alebo ich uplietli. Šité sa mi páčili najviac.

Golieriky boli pripravené, avšak mama mala podmienku: prať, žehliť a prišívať som si ich musela sama, ako aj častejšie ich obmieňať, aby neboli špinavé.

Žehliť som mohla elektrickou žehličkou, ktorá sa často prepaľovala. Prváci mali vyučovanie v druhej zmene, dovtedy som musela vyžehliť a prišiť golierik aj manžety. Zapla som žehličku, zaiskrilo sa v nej, žehlička sa prepálila, žehliť nebolo čím. Rozhodla som sa skúsiť ju opraviť tak, ako to robil otec.

Odskrutkovala som dve skrutky, svedomito zaistila vrch žehličky a začala preberať izolačné drôty, ako to robil otec, aby som zistila, kde je prerušená špirála. Našla som ju. Teraz bolo potrebné spojiť obidva jej konce. Vytiahla som ich a spojila do neveľkej „antény“, ale keď som sa pokúšala uložiť ich do žliabku, kde boli predtým uložené, zistila som, že som ich vytiahla príliš, a že izolačné drôty sú krátke, je nemožné uložiť ich späť. Na moje šťastie sa otec nečakane zastavil doma, akoby mu niekto pošepkal, že potrebujem pomoc. Pozrel sa na moju prácu a upozornil ma, že takto to môže ohroziť život. Keď potečie prúd do mojej „antény,“ môže dôjsť k elektrickému výboju a zabiť človeka. Ocko mi pohotovo pomohol s opravou žehličky a sľúbil mi, že ma to naučí robiť správne. Jeho poučenia boli užitočné, veľmi sa mi páčilo dôsledne spájať drôtiky špirály, upraviť prstami izoláciu, dotiahnuť skrutky kľúčom a naviac skontrolovať, či nedochádza ku výboju elektriny po oprave. Výkonnosť špirály časom klesala, žehlička sa sotva nahrievala, otec kúpil novú špirálu, slávnostne som ju umiestnila do žehličky, a otec ma pochválil a dával za vzor mladším bratom.

Táto skúsenosť z detstva sa ukázala ako veľmi užitočná pre celý nasledujúci život a nielen iba preto, že som sa naučila opraviť žehličku, ale toto zaujatie ma nevdojak učilo trpezlivosti. Trpezlivo sa učiť, prekonávať ťažkosti, trpezlivo prijímať ľudí, ktorí nie sú v súlade so mnou, trpezlivo čakať na dobré premeny, a to mi v živote veľmi pomáha.

Preklad: Božena Rákošová