Françoise sa odmlčala a mlčal aj kráľ. Bez slova vstal, zobral karafu, nalial do dvoch pohárov víno a jeden z nich jej mlčky podal. Vypili víno a ona pokračovala.
Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (4. pokračovanie)
Ráno, ešte pred súbojom sa stretli. Karol zobral so sebou arcibiskupa Arnošta z Pardubíc. Arnošt bol jeho priateľom, spolupracovníkom i dôverníkom. Obaja sprevádzali Beátu, ktorá bola opäť oblečená ako páža a cez plecia mala prehodený plášť. Vo dvorane čakal nielen Orlík so svojím sekundantom, ale všetci páni, ktorí sa deň predtým zúčastnili na love. Pokračovať na Kastelánka jeho veličenstva (4. pokračovanie)
Prešiel rok. Po prázdninách sa mladí ľudia opäť stretli.
„Natali, som rád, že vás tu vidím. Bál som sa, že vás rodina už nepustí.“ Pokračovať na Natália (3. pokračovanie)
Práve začala dospievať, keď ju rodičia odviedli na výchovu do kláštora. Kláštor bol zárukou, že mladé slečny zo vznešených šľachtických rodín dostanú primerané vzdelanie, ktoré budú potrebovať na dvore. Chovanice boli rôzneho veku a podľa toho sa aj vyučovali. Tie najmladšie učili iba mníšky, tie staršie aj mnísi. Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (3. pokračovanie)
Dni prechádzali a čas sa míňal v práci. Blažena, vlastne pisár Blažej, bola neustále v blízkosti panovníka. Ako jediná si dovolila povedať priamo mu do očí to, čo si myslela a napodiv, namyslený Václav po dôkladnom zvážení takmer vždy dal na jej rady. Už si ani nevedel predstaviť dvor bez jej prítomnosti. Pokračovať na Kastelánka jeho veličenstva (3. pokračovanie)
Asi o týždeň, znovu pred školou:
„Vy ste tu znovu? Chcete ďalšiu do zbierky?“ privítala ho Natália, keď zistila, že sa ho tak ľahko nezbaví.
„Nie, už si neprosím. Bol som v knižnici…“
„Vážne? Vy viete aj čítať?“ Pokračovať na Natália (2. pokračovanie)
Prešlo niekoľko dní. Za kráľom prišiel Jozue, mladý Žid. Sťažoval sa kráľovi, že jeho sused lekárnik mu ukradol peniaze. Bol z toho síce súd, ale sudca dal za pravdu lekárnikovi a on musel zlodejovi zaplatiť za urážku a sudcovi súdne trovy. Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (2. pokračovanie)
Ráno už čakali nastúpené pážatá a páni z dvora na panovníka. Mali pripravené kuše i tulce so šípmi. Neďaleko nich netrpezlivo erdžali kone a pobehovali psy. Pokračovať na Kastelánka jeho veličenstva (2. pokračovanie)
Mesto krčmičiek i univerzít, mesto šansónov, pri ktorých si ľudia dokázali na ulici vyliať srdce, mesto pouličnej hudby, čo povznášala, plakala i sama spievala. Mesto malých trhovníkov i umelcov, mesto drobných remeselníkov i učencov – taký bol Paríž v prvých rokoch 20. storočia. Prichádzali sem ľudia z rôznych končín Európy s podvedomou túžbou a pritom nevedeli, čím ich toto mesto tak veľmi priťahuje. Stretávali sa tu umelci, architekti i obchodníci. Ale najviac tu vždy bolo študentov. Paríž bolo jedným z mála miest, kde mohli študovať i dievčence. A tak sa tu stretávali nielen dievčatá z blízkeho či ďalekého Francúzska, ale boli tu dievčatá z takmer celej Európy.
Otvorili sa dvere a vošla slúžka:
„Madam, o prijatie prosí jeho milosť pán kardinál …“
Nestačila to dopovedať a spoza chrbta jej vykročil svižným krokom ohlásený.
„Vitajte, Richelieu,“ usmiala sa stará dáma a odložila vyšívanie. Postavila sa, aby ho privítala. Pokračovať na Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (1. pokračovanie)