Kto to Klbôčko, kto ho rozmotá?
A kto Pradivo, kto ho namotá?
Ty zaznel si k nám jasne a nanovo
by Tvor ľudský zaskvel sa pohotovo.

Bo v Pravde len v Ústrety podíde, pridelí
čisté v sebe nebeským zabieli.
Bo len tak už bude ďalej žiť
z Čírosti naberať, v sebe predierať
sa k takému, čo Nebesá len videli.

Ako si udržať tú Belobu jasavú
keď dole sme, nie na Nebeskom Prahu?
Láskavý i milujúci si náš Stvoriteľ
Potravu i Vodu živú dal si. Ak Tvor by chcel…

Cestu v nej nájde každý kto namáha sa
prežije, zatriedi, i Pohybom pridáva sa.
Bo Poriadok už nastolí konečne na svete
skončilo: Prečo ľudia počúvať nechcete?…

Dnes pridáš Tehličku, zajtra máš Stenu.
Modlitbou Vďaky si utváraš Zmenu
čo chcená je, ba priam vyzerá
na Otca Nebeského ona sa pozerá
K Nemu a pre Neho sa zaznieva.

Bo všetko čo odteraz robíš
len v Úcte a Radosti nech sa rodí.
Iba to buduje i vyzrieva k Plodu
a črtá sa Nádejou k pozemskému Rodu.

V Svornosti, Láske i v Čírosti v sebe
nájdeš sa k druhému, i on ku tebe.
Bo hore tam iné ani neznajú
velebnú Pieseň ku Cti Jemu tkajú.

V nej zaznie Stavba, Krása i Chválospev JEMU
čo zneje do Výšin, i ku Sluchu Vnemu.
Bo odteraz len tak sa pričleníš
keď svoju pod JEHO VÔĽU začleníš.