Chlapček sa zobudil. V Izbe nikto iný nebol. Postavil sa na Nôžky Pohovky, kde zadriemal, keď si čítal Knižku. Čítal si s Babičkou – mal iba dva Rôčky, sám to ešte nevedel. Chlapča zoskočilo na Dlážku a zakývalo Rúčkami. Potom sa opäť vyšplhalo na Diván, zopakovalo to znova. Šplhalo sa znova a znova…

Jeho modré Očká sa zrazu rozžiarili – vyšplhalo sa na Kreslo, zoskočilo odtiaľ, zavše mávajúc Rúčkami. Potom vyliezlo na Stoličku, znova na Kreslo, znova na Diván… Chlapča sa unavilo, ale nevzdávalo sa. Odhrnulo si z čela vlhké kučeravé biele Vlásky a rýchlo bežalo do Kuchyne. Prinieslo si odtiaľ do Izby Taburetku a začalo sa šplhať na ňu. Kývalo a kývalo Rúčkami…

Vyšplhalo sa na Taburetku ešte raz, od Zúfalstva si sadlo na Dlážku na Koberec a rozplakalo sa. Deti obyčajne tak neplačú – bol to hlboký Žiaľ zrelého Človeka, ktorý stratil niečo veľmi potrebné, bez čoho Život nie je možný.

Chlapčeka začuli Mama aj Babička. Pribehli. Spytovali sa ho, čo sa stalo.

„Chcem lietať.“

„Vyrastieš – budeš Letcom alebo Kozmonautom“, – utešovali ho.

„Nie, chcem lietať sám, ako Vtáčik“, – cez Slzy presvedčivo odpovedal Chlapček.

Preklad: Božena Rákošová