Niečo vyše roka máme v rodine prírastok. Pribudla nám fenka Fína. Ona je častokrát dôvodom pre to, aby som prekonala pohodlnosť, niekedy aj únavu, a vykročila na „náš okruh.“ Je vždy nejaký ten meter predo mnou, a to stíha ešte mnohé oňuchať. Pozerám na tie krátke labky, ktoré sa s pružnosťou mne nepochopiteľnou, mihajú a zabezpečujú si tak prvenstvo.

Aj v jeden teplý jesenný deň tomu tak bolo.

„Fína, ideme von!“, volám. Počuť len ťapot jej labiek, a už stojí pri dverách, visiac na mne pohľadom. Nemotorne sa navliekam do zvrškov, ju do obojka, vychádzame z domu.

Veľmi mám rada jeden jej pohľad. V určitých intervaloch sa ten malý tvor otočí dozadu, aby sa ubezpečil, kde som. Potom spokojne kráčame ďalej. Je mi až úsmevne pri tom pomyslení, ale pristihla som sa, že aj ja sa cítim vtedy spokojná. Všetko je tak, ako má byť.

Blížilo sa k obedu. A keďže doobeda som bola niečo vybaviť, povedala som si, že môj obed budú koláče z malej cukrárničky, ktorá je neďaleko nás a vznikla len celkom nedávno. Majú tam aj také domáce, a tak vidina sladkého pokrmu upriamila moje snaženie známym smerom.

„No hej, ale čo s Fínou?“ So psom, teda s fenou, čo aj maličkou, do cukrárne nemôžem ísť!“ Vidina sladkej odmeny začala rednúť… až sa pomaly strácala. Chcela som, povädnuto už, zmeniť smer našej cesty, keď mi napadlo, že mám v taške, visiacej cez rameno a hrudník, sieťku.

„Dám ju do sieťky, kým si objednám koláče! Potom si sadneme vonku.“ Vyriešené!

Odhodlanejšie ako dovtedy som vykročila v ústrety sladkým vnadidlám. Pred cukrárňou sa zohýnam a hovorím malému tvorovi:

„Fína, musíš ísť do sieťky. Dobrá Fína, dobrá“, zdupľujem.

„Vydrž, nebude to dlho trvať“, upokojujem ju.

Zato mne to trvá, kým to zdarne vykonám. Vyhŕňam polovičku sieťky nadol, pchám tam svoju spoločníčku. Vyzerá zmätene. Prvý pokus neúspešný, fenka uhla a odstúpila od svojho nastávajúceho väzenia. Nevzdávam sa, idem nanovo. Neviem, na ktorý pokus, sa mi to aj podarilo.

„Výborne!“

Z „batoha“ trčí len malá biela hlava a tri čierne body. Držím tú hromádku pred sebou.

Vstupujeme do cukrárne. Hneď vedľa dverí sedia dve ženy stredného veku. Jedna z nich, sediaca tvárou k nám, nás hneď zbadá a jej ústa sa roztiahnu do úsmevu. Keď to vidí jej spoločníčka, otočí sa za príčinou takého počinu. Usmievajú sa obe.

Pristupujem ku sklenenému výkladu, v ktorom sú uložené koláče viacerých druhov. Prichádza predavačka:

„Čo si prajete?“

„Môžem dostať ten a ten“…, nedokončila som vetu, lebo ma prerušil výkrik:

„Vyberte toho psíka!“ … Nechápem.

„Môžem dostať koláče a kávu?“, stíham dopovedať.

„Dám Vám koláče, len pustite z tašky toho psíka!“ Úpenlivosť sa mení na naliehavosť.

Neverím vlastným ušiam. Čupnem si a poslušne konám podľa jej pokynu. Vyťahujem psie mláďa zo sieťky, čo nie je také jednoduché. Chvíľu mi to trvá.

Fína už na zemi, na vlastných nohách, a  v očividnej úľave, že veci sú zasa tak, ako inokedy. Akoby rozumela, nevybieha, stojí pri mne a obzerá sa dookola. Panie od vedľajšieho stola sa stále usmievajú.

Slečna predavačka, vyjdúc spoza pultu, pozerá na tvora s úľubou. A s úľavou.

„Vyberte si miesto, prinesiem Vám to ku stolu“, znie mladý hlas.

Poslušne nasledujem jej pokyn, stále v údive.

Vonku som našla miesto za rohom, kde boli dva stoly. Usalašili sme sa pri jednom z nich.

Vôkol nás bežal čulý ruch. Taký normálny pracovný deň. Ale moje vnútro zahrialo teplo.

A bolo nám dobre.

A mali sme pekný deň.

Lebo prehovorila láska.