Posledné volanie k vám, duchovia, zaznelo už dávno. Mysleli ste si, že je to omyl, ale nebolo to tak. Teraz už k vám nebude zaznievať žiadne volanie. Tisícročia ste dokazovali svojím konaním, že volania nechcete počuť. Vždy tí istí duchovia ich prijímali a vždy tí istí duchovia ich aj plnili a brali vážne.

Až keď Vyslanci prišli na Zem, prebudilo sa niekoľko ďalších duchov, no ani tí nechceli počuť volanie, lebo aj pre nich bolo dôležitejšie hmotné prežitie ako to duchovné.

Napriek tomu k vám zaznievali nové a nové volania, ktoré sem-tam niekoho podnietili k vážnejšiemu hľadaniu. To bola nádej, že sa snáď niekto z tých duchov prebudí a precitne a že z vážnejšieho hľadania sa neskôr stane splňovanie. Žiaľ, tieto nádeje sa aj po tisícročiach ukázali byť márne, pretože hľadajúci zostali naďalej hľadajúcimi a nikdy sa neodvážili k splňovaniu.

Ústa mali vždy plné slov o službe, o zodpovednosti, o Pravde⁠⁠ … ale ich srdcia boli prázdne. Neustále hovorili o hľadaní Pravdy a tým nevedome vystihovali to pravé, čo v nich bolo – hľadanie, ktoré nikdy neprestalo a ani sa nezmenilo na nič iné. Prehrabovali sa v Slove presne takisto, ako sa pozemskí hľadači pokladov prehrabujú v zemi. A keď narazili na truhlicu plnú zlata, netrpezlivo ju rozbili a zlato si rozkradli netušiac, že tá truhlica bola cennejšia než to zlato skryté v nej. Lebo načo im boli poklady, keď si ich nemohli uložiť do truhlice, a preto si ich ani nemohli odniesť so sebou, keď opúšťali túto Zem. Takýmto spôsobom rozhádzali perly sviniam pod nohy.

Ukázalo sa, že ani jeden z nich nebol schopný pochopiť čo i len stý diel z toho Slova, ktorého mal vždy plné ústa. Nakoniec, keď už bežali posledné sekundy pred dvanástou, priam v poslednej sekunde zazneli ku všetkým duchom posledné volania. Už to neboli volania všeobecné a všeobsiahle, ale konkrétne a adresné a ako odkazy pre konkrétnych duchov karhali a napomínali. Duchovia ich však ani teraz neprijali, lebo sa im zdali byť prísne.

S týmto však odbila hodina dvanásta. Oni to však nevideli a stále si mysleli, že majú ešte dosť času, že ešte len bije na dvanástu hodinu. Tá je však už dávno preč, lebo je už dávno jedna hodina ráno!

Preto k vám, ľudia, už nebude zaznievať volanie, lebo nemá aké. Nie je to branie nádeje, ako sa mylne nazdávate.

Tú ste si už dávno zobrali sami. –

Posledné oznámenia sú novým aktom Božej milosti, lebo priamo poukazujú na stav vášho ducha bez okrás, a teda vám ešte môžu pomôcť nájsť samého seba. Chopte sa ich, lebo je to posledné záchranné koleso, ktoré pláva okolo vás v mori nešťastia, do ktorého ste sa sami ponorili vaším nesprávnym zmýšľaním o tom, čo služba Bohu v skutočnosti je.

Z knihy Pre ľudí