Zmietala sa Duša
Polnoc jej pomáhala.
Hľadala ju Láska
čierna ju ukrývala.
Duša z nej načerpe
naberie si sebe
ako keď Boží Syn
rozdával sa tebe.
Ruky k nim vystreté
tie Ľuďom dával
Istotu, Zhojenie, Lásku
naplno rozdával.
V čírej Láskavosti odeté
vždy bol okolo Nával.
Bo Láska ťa privinie
do Záhybov mnohých
v nich sa ti rozvidnie
Okov zbavíš sa zlobných.
Ladnosť je v Ponuke, nie sú Hroty
nezložia ju Víchrice, nezvalia jej Ploty.
Bo žiadne nie sú a nikdy nebudú,
sú iba Žehnania zo slobodného Popudu.
Ruža tá rozvlní ťa.
Krásou? Vôňou? Nehou?
Duša tá zjemnieva
pretekajúcim Nebom.
Že ten Chlebík pozemský
Predobraz v Nebeskom má,
Božia Vlna Dobroty
že je nevyčerpateľná.
Tak chop sa tej Slobody
a zbuduj ju celú
získaš však Istoty
že nestaviaš Celu!
Láska ťa nenechá
hladného tam stáť
poskytne Istotu
že vie milovať.
Potom už nedá sa ináč žiť
len do jej Záhybov
v Dôvere Srdce položiť.
A NAVEKY HO ĽÚBIŤ!