Vydanie odpočtu

Do vášho stvorenia zavítal hosť. Niežeby bol hosťom, lebo zavítal do svojho, ale cítil sa ako hosť, lebo všetko naokolo Mu bolo cudzie.

Do svojho prišiel ako ten, komu to patrí, a žiadal od správcov vydanie odpočtu. Ale správcovia považovali zverenú Zem za svoje vlastníctvo a právoplatného majiteľa pohanili a zabili!

Majiteľ sa vrátil domov, ale ešte predtým poveril tú, ktorá Mu bola životnou družkou, teda tú, ktorá bola tiež Jednota, aby chránila to, čo vybudoval, pred cudzou rukou.

Verne opatrovala zverený majetok, aby ho na sklonku svojho života odovzdala tej, ktorá hoci nebola Jednota, túto Jednotu vedome poznala.

I tejto služobníčke sa zverený majetok podarilo ochrániť. Na konci svojho života ho zverila do rúk toho, komu dôverovala.

Onedlho po jej smrti sa však ukázala pravá tvár nového správcu. Zatúžil po majetku a kradmou rukou si prisvojil to, čo mu nepatrilo.

S hnevom odvrátil majiteľ svoju tvár, aby nemusel vidieť, ako bolo to, čo sám budoval, znesvätené. Odvrátil svoju tvár a zazrel nové miesta, kde sa mnohí snažili vybudovať náhradu.

S radosťou hľadel na toto dianie, lebo sľubovalo, že prinesie veľa dobrého ovocia. S radosťou hľadel na nových správcov, lebo dúfal, že pochopia, aká vznešená je úloha správcu.

Stačilo však, aby boli nové miesta dobudované, a noví správcovia sa zachovali presne tak ako ten, ktorého najviac odsudzovali. Kradmou rukou i oni siahli na majetok, ktorý im nepatril.

Začali sa správať ešte horšie, lebo majetok si nielen prisvojili, ale začali ho uctievať, aby tým dokázali iným, akí sú oni svetlí! Takto začali správcovia jeden za druhým padať.

Ako vlna sa to prevalilo svetom a neobišlo to ani jednu jedinú krajinu. Smutné bolo hľadieť na toto dianie, lebo títo ľudia svojím konaním zbúrali im zverené chrámy. A ešte ani to im nestačilo, v uctievaní pokračovali i naďalej, lebo ruiny mohli vidieť len duchovne, zatiaľčo hrubohmotne sa stavby ešte pyšne týčili. Áno, pyšne, lebo túto pýchu do nich votkali tí, ktorí boli len ich správcami. Jeden za druhým takto padali chrámy ako lavína!

Nakoniec zostali duchovne stáť len dva, každý v inom štáte, ďaleko od vás. Žiaľ, nie tak ďaleko, aby ste tam nemohli zájsť. A vy ste tam aj zašli. Prišli ste tam, lebo vás tieto chrámy provokovali. Prišli ste tam len s jediným cieľom, zničiť to pekné! A to sa vám i podarilo.

Takto padli i tie posledné dva chrámy, hoci ich ich správcovia ako jediné neuctievali. Ako jediné!

Z knihy Pre ľudí