Od pradávna zaznieva k ľuďom volanie. Hlas z Výšin, láskavý, milý, hladiaci, teplý, volajúci späť domov. Úloha vás, duchov, je začuť tento hlas, porozumieť mu a uposlúchnuť. Ako najmäkší zamat je toto volanie, zamat pre tých, ktorí ho chcú počuť. A hlas je ostrý ako meč z najpevnejšej ocele, nabrúsený meč pre tých, ktorí počuť nechcú. Ten zamat i ten meč je Slovo.

Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. A tak ako na počiatku, i dnes je to Slovo „Boh“. Ján k vám kedysi volal, aby i tí, ktorí nepočuli, spoznali, čo je Slovo. A Slovo sa telom stalo. Z Výšin prišlo nepoznané a žiarilo tu na Zemi. Slovo prišlo medzi vás a potom odišlo, lebo Ho ľudia nenávideli. To Slovo bolo Láska.

I prišlo Slovo nenápadne, skromne ako Zákon Spravodlivosť. Opäť prišlo na Zem a prebývalo medzi vami. Nepoznané, pošliapané, odmietnuté. Slovo odišlo a ľudia Ho nenávideli. A to Slovo bolo Spravodlivosť.

Slovo prinieslo posledné volanie. Posledné volanie z Výšin. Lež toto volanie nie je také, ako si ho ľudia predstavujú. Je to volanie prísne a požadujúce. I človek bol postavený pred posledné volanie, ktoré znamená jeho posledné rozhodnutie.

Na priamej ceste nastaval človek križovatky a výhybky. Z priamej cesty urobil cestu krivolakú, plnú prekážok a pádov. A tak postavil i poslednú križovatku s poslednou výhybkou. Ešte dlho, predlho by blúdil po svojich cestách i necestách, ale prišlo posledné volanie. Posledné volanie, ktoré ho postavilo neúprosne pred poslednú výhybku, posledné rozhodnutie, požadujúce zúčtovanie. Na jednej strane križovatky Pravda a Zákon, na druhej strane križovatky smrť. I zazneli slová: „Pre čo sa rozhodneš, človeče?“

Príliš zapletený v pochybnostiach a v temnotách stál človek zoči-voči neúprosnej požiadavke. Požiadavke, ktorá nadobudla formu: „Musíš sa rozhodnúť!“

Žiarivo a volajúc stálo Slovo za úzkou lávkou, pod ktorou bola hlboká priepasť, priepasť ľudských prianí, návykov a vychodených koľají. Každý, kto chcel nasledovať Pravdu, ktorá je Zákon, musel prejsť po lávke, ktorá bola úzka pre to, čo mali ľudia na sebe navešané – pýcha, neskromnosť, závisť, nenávisť, lakomstvo, ale i zdanlivé maličkosti ako zvyk, pokoj, ale tiež strach pred zodpovednosťou a mnoho, veľmi mnoho iného. Toto všetko museli ľudia odhodiť do priepasti, inak nemohli lávkou prejsť. Oni sami to museli urobiť a to bolo ich posledné rozhodnutie.

Pre tých, ktorí to dokázali, sa stala lávka širokým mostom, po ktorom mohli preniesť Lásku, krásu, Čistotu a mnoho, mnoho iného.

Tí, ktorí sa zľakli, otočili sa a prehodili výhybku. Lež nezbadali, že tá druhá cesta vedie priamo na dno priepasti. Cesty späť však nebolo! S falošnou zbožnosťou na perách, jasavo spievajúc, ovešaní pozemskými malichernosťami s úsmevom bežali v ústrety temnu.

Na začiatku tejto cesty stáli mnohí ovešaní girlandami z ľudských kostí, ktoré sa z diaľky zdali ako bieloskvúce kvety Čistoty. Lež umrlčie hlavy to boli, ktoré ponúkali ako odmenu. Volali: „Poďte sem, k nám. Spolu, ruka v ruke budeme plniť to, čo chceme. My sme už dosiahli víťazstvo. Už mnoho rokov tu stojíme, preto vieme, že táto cesta je správna. Pozrite sa na naše odznaky, sú znamením Pravdy a Čistoty.“

Takto a podobne zneli lákajúce hlasy, lež ľudia nevideli bahno na ich rukách a čierne zlato. Tisíce ich spadli do priepasti. Rana bola silno otvorená, keď zrazu zaznel hlas: „Čo ste to urobili so Slovom, s mojím Slovom!“

Zaplakala Čistota vo Výšinách. Zo sĺz vyšli Jazdci, jagaví v čiernom oblečení, drsní a prísni. Tretíkrát vyšlo Slovo do stvorenia. A to Slovo bolo Čistota.

Ovlažujúc ako svieža krištáľová voda z najčistejších bystrín, tak pôsobí Čistota na tých, ktorí smerujú do Výšin. Ako ostrý meč však pôsobí na tých, ktorí sa jej boja!

Stoštyridsaťštyritisíc Jazdcov vyšlo do stvorenia. Ako vodopád hučí a buráca a svojou Silou odnáša všetko to, čo tam nepatrí, tak pôsobia Jazdci Čistoty na hmotnosť. V chladivom prúde ich Sily bude Zem vyčistená od moru.

Z knihy Pre ľudí