Kastelánka jeho veličenstva (133. pokračovanie)

Beáta neklamala. V tomto dome naozaj neučila … iba vo vedľajšom. Štefan sa nervózne prechádzal.
„Tak čo vlastne robíte, keď neučíte?“
„Vychovávam deti. A maľujem. Toto zakázané nemám.“
„Takže vy vôbec nie ste hriešna.“
„Každý človek je hriešny, vaša milosť.“
„A nechceli by ste byť hriešna … so mnou?“ Štefan sa priblížil ku nej a v očiach mu horeli plamene vášne. Zastavil sa tesne pred ňou: „Nechceli by ste pomáhať radšej mne?“
„Nezdá sa mi, že by ste nejakú pomoc potrebovali,“ odvetila sucho.
„Potreboval by som … vás. Vy ste predsa Karlovi pomohli ku korune ešte za Luxemburgovho života. Mne by ste mohli pomôcť … k pápežskej tiare!“
„Vy chcete byť pápežom?“
„Chcem! A chcem mať vedľa seba vás!“ Štefan ju pritisol k sebe a pokúsil sa ju pobozkať. Beáta ho však odsotila a pohoršene sa na neho oborila:
„Pane, čo si to dovoľujete?! Ja som vydatá žena!“
„Tak toto vám neverím. Načo by ste sa vydávali teraz, keď vám celý život vyhovovalo nemať muža,“ zaškeril sa na ňu posmešne.
„Pane, hľa prichádza môj manžel markíz Giovanni!“
„Markíz! Hlúposť! Je to obyčajný maliar. Videl som ho maľovať fresky. Vraj šľachtic! Tak tohto milenca ste si doviezli so sebou z Francúzska?!“
„Pane, želám si, aby ste sa k mojej manželke správali úctivo. Tak ako sa má správať každý muž k markíze!“
„Ináč čo?!“
„Ináč vás vyzvem na súboj!!!“
„Súboj?! Pre takúto …“ nestačil ani tú urážku dopovedať a už sa váľal na zemi po dvoch Giovanniho zauchách a v hlave mu zvonilo. Zdvihol sa, oprášil si plášť a precedil cez zuby:
„Však počkajte, pani markíza!“ a odišiel.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…