Postskriptum
O pár rokov po I. svetovej vojne, práve cez letné prázdniny, pricestoval do Paríža Jovan. Bol sám a niesol veľký, pomerne plochý balík. Celou cestou dával pozor, aby sa mu nič nestalo.
„Milý priateľ, tak vy ste mi ten obraz priniesli?“ spýtal sa Gilbert hneď medzi dverami, len čo sa zvítal s Jovanom.
„Pravdaže, milý priateľ. Nezabudol som, o čo ste ma minulý rok požiadali. Dáme ho dnu a môžete si ho pozrieť.“
Keď zavreli dvere hneď začali rozbaľovať prinesený dar. Bol to veľký obraz, na ktorom stála Natália takmer v životnej veľkosti. Mala na ňom dlhé vlasy pod pás a bola veľmi krásna.
„Jovan, nebude vám ľúto, keď mi ten obraz tu necháte?“
„Nebojte sa, Gilbert, doma mám ešte jeden takýto. Našťastie Natália ich namaľovala niekoľko. Ten svoj mám v riaditeľni gymnázia.“
„Natália nikdy nedávala nikomu svoju podobizeň. Vlastne raz áno. Bol to maličký obrázok a dostal ho od nej Gerd. Raz mi ho ukázal, keď mal u mňa schovaný veľký Natáliin obraz z Versailles. To bolo všetko. Ona radšej maľovala iných. Aj tak je to zázrak, že doma mala niekoľko autoportrétov.“
„Gilbert, dnes by ste už z tých niekoľkých autoportrétov nenašli žiadny. Jeden si zobrala Kristína, aby mala Gerda pamiatku na matku. Druhý si zobral Natáliin svokor. Potom zostalo už len niekoľko malých obrázkov. Jeden si vypýtal Natáliin otec a jeden, to mi neuveríte, ten poddôstojník, čo ju chcel znásilniť. A z obrázkov už naozaj nezostalo nič.“
„Ten poddôstojník?“
„Áno. Ale po návrate z vojny už bol generál. Povýšili ho za odvahu a niekoľko zranení. Vravel mi, že pri každom boji mal vo vrecku uniformy Natáliine vlasy. Vraj ho chránili ako talizman.“
„Milý priateľ, talizman je vec, ktorá nám pripomína niekoho blízkeho. Nakoniec aj tento obraz je pre mňa akýsi talizman. A myslím si, že ten váš je pre vás tiež. Keď sa naň pozriete, pripomenie vám ju takú, akú ste ju poznali a to je tiež dobre.“
„Áno, ale aj tak by som bol radšej, keby tu bola živá.“
„Nebojte sa, milý priateľ. Natália je aj teraz určite živá. Možno sa niekde na opačnom konci zemegule práve učí chodiť. Alebo rozprávať,“ usmial sa Gilbert.
„Myslíte si, že musela prísť veľa naprávať?“
„Tých niekoľko chybičiek nestojí za reč. Také ženy ako ona chodia na zem pomáhať, nie odpykávať. Škoda len, že ich je tak málo…“
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.