Vtedy za Natáliiným chrbtom vybuchol granát. Jedna črepina vletela pomedzi mreže do väzenia a zasiahla Johanna priamo do hrude. Johann padol mŕtvy.
Natália to videla, pritlačila si hlavu o studené mreže a plakala. Za ňou vybuchovali granáty a lietali guľky. Už sa nedalo uniknúť. Jedna z guliek trafila Natáliu do hlavy. Ani necítila, že umiera.
A vtedy sa stalo niečo zázračné. Z tela, ktoré ležalo mŕtve na zemi, vystúpila Natáliina duša v nádherných zlatých šatách so strieborným vyšívaním. Vyšívanie zdobili ešte drobnučké biele perly. Boli to šaty jej duše, ktoré dokázal ešte za života vidieť Johann. Neďaleko nej stál krásny zlatý rytier v nádherných šatách a mal Johannovu tvár. Rytier jej podal ruky a ona sa ho chytila. Práve vtedy sa zniesol z neba svetlý lúč a oboch zdvihol nahor. Na zemi zostali ležať iba ich mŕtve telá…
Keď sa front prehnal okrajom mestečka, našli obyvatelia, ktorí to prežili, niekoľko mŕtvych tiel. Tieto zobrali a o niekoľko dní aj pochovali.
Práve v deň pohrebu odpovedal Johannov otec na list od cisára, ktorý sa našiel pri Johannovom tele vo väzení. Cisárovi napísal, že jeho nevesta a syn umreli v rovnaký deň pri prechode frontu cez mestečko.
Cisár neveril. Požiadal veliteľa kasární, aby mu toto tvrdenie zistil v matrike. Až keď dostal rovnakú odpoveď aj od neho, pochopil, že Natália mu unikla. Tentoraz asi navždy.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.