Počas ďalších dní chodila Natália do kasární za Johannom a plukovník im poskytol jednu miestnosť na návštevy. Boli tam len sami dvaja, dokonca ani len dvere nikto nestrážil.
V jeden večer, hneď ako sa Natália vrátila, vyšla hore do spálne. Sadla si za stolík a cítila sa veľmi zle. Na dušu jej doľahla taká čudná tieseň a taký nevysvetliteľný smútok. Naraz sa pred ňou vynoril obraz.
Bola v jednej z viedenských uličiek. Videla pred sebou Gerda. Zrazu mu spoza chrbta vyskočil muž. Mal v ruke dýku a oprel ju Gerdovi o krk. Pritlačil ho k múru… a potom… nie! To bol už len výkrik. Gerdovo telo sa zviezlo na zem a z krku mu vytekal pramienok krvi. Ten sa zväčšoval a zväčšoval. Zatiaľ čo neznámy vrah prekutával Gerdove vrecká, on tam umieral…
Natália plakala. Vedela, že toto je pravda. Vedela, že Gerd práve umrel. Cítila to. A zrazu akoby bol pri nej. Stál vedľa nej a hladil ju. Videla ho. Utešoval ju, aby neplakala, že toto je len krátky okamih odlúčenia. Mal krásny odev. Omnoho krajší než mal vtedy, keď sa s ním Natália zoznámila. Boli to veľmi zmiešané city. Tešila sa že je lepší a smútila, že je preč. Milosrdný spánok ju na krátku chvíľku odniesol inde.
Zobudilo ju búchanie na dvere.
„Pani barónka, prišiel pán plukovník po ten obraz.“
Natália sa upravila a zišla do haly. Čakal tam plukovník a držal v rukách veľkú kyticu.
„Pani barónka, prišiel som si po ten obraz. Čo som dlžný?“
„Nič, pán plukovník, vezmite si ho ako vďaku za Johanna.“
Plukovník jej podal kyticu:
„Ďakujem vám. Zároveň som sa prišiel rozlúčiť. Dnes som dostal po osobitnom kuriérovi list, že ma cisár posiela na front do Ruska. O dva dni sa mám hlásiť priamo u neho vo Viedni. Namiesto mňa príde nový veliteľ. Nastúpi už zajtra. Dnes sa hlásil u mňa. Obávam sa, že väzenie vášho muža sa predĺži… Priniesol totiž od cisára nové príkazy hlavne ohľadne vášho muža. A ešte jedna zlá správa – Jovan je odvelený spolu so mnou…“
Natália zbledla. Jedna horšia správa sa valila za druhou. Mlčky odovzdala hotový portrét plukovníkovi a na rozlúčku povedala:
„Pán plukovník, prajem vám veľa šťastia. Aj Jovanovi. Snáď sa ešte uvidíme,“ a rozplakala sa.
Plukovník sa jej hlboko uklonil, pobozkal jej ruku a ticho odišiel…
Asi za hodinu sa prišiel rozlúčiť aj Jovan…
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.