Svadba
Začala sa pripravovať svadba. V dome Anastáziinho otca sa otvorili návštevám dvere.
Peter sedel pri Anastázii v jej komnatách.
„Tak ako sa cíti naša nevesta?“
„Ako keby som si brala teba, Peter.“
„Byť ženíchom, na ktorého sa neupínajú pohľady hostí je celkom príjemné.“
„Keď u nás je všetko poprehadzované. Najprv krstiny nášho syna a potom svadba s bratom.“
Peter sa rozosmial a v očiach sa mu znova objavili veselé plamienky.
„Ak je on tvoj brat, ja som potom tvoj starý otec. Príde na svadbu aj tvoja drahá mamička?“
„Zbláznil si sa? Ja sa chcem na svadbe zabávať.“
„Nepozvala si ju?“
„Ani svojho cteného bračeka Alexeja. Je úplne rovnaký ako ona. A mohol by si mi už povedať, kde si poslal Petra Petroviča aj s jeho pestúnkami?“
„Nuž kde. Do tvojho domu v Moskve.“
„Prečo si ho neposlal do svojho paláca?“
„Netúžim po tom, aby bojari vedeli, že je to môj syn. Tie brady si síce oholili, ale rozum tým nezískali. Aspoň pred nimi nebude musieť utekať.“
„Utekať?“
„A čo si myslíš, že kto chráni tých, ktorí sa priamo usilujú o môj život? Nemôžem všetkých poslať na Sibír, nie je tam toľko miesta. Ale poznám ich všetkých do jedného … Nech aspoň maličký Peter spokojne spí vo vlastnom dome, keď už ja nemôžem. Nech nie je ako ja …“
„Ako ty?“
„Ako ja – utečenec vo vlastnom dome. Cársky palác je síce pohodlný a krásny, ale v noci z neho utekám ku tebe, na loď, alebo hocikde inde.“
„Ty nie si len utečenec vo vlastnom dome, ale aj vo vlastnej krajine. Preto si postavil Petrohrad?“
„Preto. V Moskve mi bolo tesno. Na jar, keď rozmrzne more, vezmem ťa so sebou do Francúzska.“
„Rada pôjdem s tebou. Dokonca sa na tú cestu teším.“
„A zoberieme so sebou aj Michaila s Natáliou.“
„A jej muž?“
„Ak nie je opitý, tak práve pije. Však si ani nevšimol, že jeho žena už mesiac nie je doma.“
„Prečo sa s ňou potom oženil?“
„Pre majetok. Pošlem ho niekde na opačný koniec Ruska.“
Svadba bola veľkolepá. Za vrchstolom bolo sedem čestných miest, kde svorne vedľa seba sedeli knieža Sergej, cárovná Katarína, cár Peter, v strede nevesta Anastázia, ženích Michail a kňažná Natália. Miesto pre jej muža zostalo prázdne, pretože sa opil skôr, ako si stihol sadnúť za stôl. Sluhovia ho odniesli do jeho komnaty, kde spal až do rána. Knieža Sergej držal pod stolom za ruku cárovnú Katarínu, cár Peter sa veselo rozprával s nevestou a Michail sa milo usmieval na Natáliu. Hostia sa zabávali a nikto si nič nevšimol.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.