Celý dôstojnícky zbor na čele s plukovníkom sa vybral do veľkého domu. Spolu sa usadili vo veľkej hale. Johann doniesol z pivnice dobré víno a Natália dala uvariť kávu. Medzitým ošetrila poddôstojníkovi ranu po guľke a obviazala mu poranené miesto. Robila to tak šikovne, akoby celý život len ošetrovala ranených. Keď skončila, prišiel za ňou sám veliteľ. Bol to asi štyridsaťročný muž, veľmi príjemnej tváre a jemného správania.
„Pani barónka, chcel by som vás poprosiť, či by ste mi nenamaľovali portrét pre moju ženu. Bojím sa, že sa z vojny nevrátim, tak nech má aspoň pamiatku.“
„Rada, pán plukovník, môžeme začať aj hneď, ak máte čas.“
„Budem veľmi rád. Pošlem niektorého z chlapcov do kasární, aby služba vedela, kde sme. Situácia na fronte nie je dobrá. Blíži sa ku nám a každú chvíľu očakávame ostré boje aj tu.“
„Máte pravdu, pán plukovník, už sme z toho očakávania všetci poriadne nervózni. Počkajte, prosím, chvíľočku, prinesiem si potrebné veci.“
Natália si odišla pripraviť veci na maľovanie. Za chvíľu sa vrátila aj s pripraveným plátnom. Plukovník si sadol oproti nej.
„Bude to takto dobre, pani barónka?“
„Výborne. Ak chcete, tak sa môžeme rozprávať, obraz bude živší.“
„To som rád. Maliari väčšinou vyžadujú ticho a sedenie bez pohybu.“
„Áno, to je pravda. Lepšie sa im síce maľuje, ale obraz predsa musí rozprávať.“
„A staré portréty?“
„Videla som ich mnoho. Niektoré naozaj vyzerajú mŕtvo ako sochy. Iné sú živé. Ak maliar poznal človeka, ktorého maľoval, z bežného života, potom ho mohol ľahko oživiť týmto poznaním.. Ale ja vás skoro nepoznám. Preto je lepšie, ak sa budeme rozprávať.“
Plukovník začal Natálii rozprávať o svojej rodine. Pôvodne bol aj on profesor. Cisárskym rozhodnutím však musel začať učiť na dôstojníckej škole pri Viedni. Zanedlho ho však odvelili na úplne opačný koniec monarchie. Rodina sa za ním prisťahovala až o niekoľko rokov.
„Pani barónka, teraz musím našich duelantov asi na týždeň zavrieť do posádkového väzenia.“
„Vždy je to lepšie, ako im vystrojiť pohreb. Bláznom!“
Plukovník sa začal smiať.
„To áno. Ale to vaše riešenie sa mi páči. Počul som síce o vás všeličo, ale takto naživo som vás videl prvýkrát. Lenže keby nemali súboj, musel by som Johanna zavrieť ešte na dlhšie.“
„A to prečo?“
„Lebo to je taký hlúpy zákon. Keby sa totiž Johann neohradil, tak musí ísť do väzenia preto, lebo nevie, čo je to dôstojnícka česť. A na druhej strane sú súboje zakázané. Tak si vyberte čo chcete.“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.