Hľadí, keď zrazu prestrie sa
a ľudská Duša zaskvie sa
Iskrou, čo z toho vzplanie
a z Ducha sa čosi vanie
čo ho ťahá, po čom túži
tam kde Duch sa v noci lúži
po Domove, v jeho Komnatách
kde Blízkosť Stvoriteľovu nahmatá.

Krátko, a či dlho sa tak dialo
Ducha čo Blaženosťou opantalo?
Až tak, že zabudol už na svoje
terajšie i minulé Bôle.
Nechce, veru, nie v nich stáť
len pekné v sebe chce budovať.

Kto nemýli sa, Chyby neprechodí?
Kto?… Ten nech prvý Kameň hodí.
No Chcenie čisté, Úsilie v ňom zrelo
na novom postaviť chce ďalšie Dielo.

Kde je PRAVDA, tá Najvyššia
kde má, aký Dom?
Aký Gazda ho spravuje
spoznáš sa aj ty v ŇOM?

Kde to cítiš, Duša moja
tam je Ústie jej …
Až v Námahe Cesta tvoja
vyzrie k Úspechu z nej.
Kde sú Brody, kde sú Splavy
Túžba, Chcenie z nej Tok spraví.
Po tom Lane nebeskom
vyzdvihneš sa na všetkom
čo trvalé Hodnoty má.

Bo iné už sa nehodí
len to večné budovať
a nad tým sa čudovať
ako nevedel si raz
do Večnosti načierať.
Tak už nestrať ani Chvíľu
a drž tú Šnúru v sebe číru.
Keď Odhodlanie v Čine vzplanie
Nový Dych, čo z neho vanie
ušľachtilé i krásne podnietiš
a potom to v sebe vysvietiš.