O čarovnej retiazke

Malý Janko veľmi túžil po retiazke. Nie po zlatej, takú už dostal, ale po krásnej bielej – striebornej, akú nosila na krku maminka aj ocko.
Raz ráno, keď sa zobudil, stáli už maminka aj s ockom pri jeho posteli.
„Dobré ráno, Janíčko“, povedala maminka.
„Dobré ráno“, povedal ocko a ešte dodal: „všetko najlepšie k narodeninám.“
„Všetko najlepšie, Janko“, povedala maminka a otvorila dlaň.
Čože to len mala na tej dlani. Veď je to strieborná retiazka! Aká je len krásna, bielučká. A ako sa len ligotala!
Jankovi zažiarili očká a od veľkej radosti zabudol aj pozdraviť.
Maminka ju hneď Jankovi zapla okolo krku a povedala:
„Toto je zázračná retiazka. Keď ju majú na krku dobré deti, je krásna a ligotavá, celkom ako nová. Ale keď ju nosia deti zlé a neposlušné, sčernie. Snaž sa, Janko, aby tvoja retiazka bola stále ako nová.“
Janko za vytúžený darček pekne poďakoval. V prvé dni si retiazku často prezeral a pozeral, či je biela.

Lenže dni utekali a Janko na retiazku zabúdal. A zabúdal aj na jej čarovnú moc. Z dobrého chlapca sa stále viac a viac stával zlý a neposlušný chlapec. Janko klamal a neposlúchal, dokonca ubližoval drobným zvieratkám a kvietkom. A ohnivká na retiazke černeli a černeli.

Prišiel deň, keď na Jankovej retiazke stmavlo aj posledné ohnivko. Večer si Janko ľahol do postele. Keď zhaslo svetlo, pri posteli zastal čierny pán, z ktorého išiel strach.
„Tak a teraz pôjdeš so mnou!“, povedal Jankovi.
„Nie, nie, ja nikam nejdem!“, kričal Janko.
„Chceš, či nechceš, musíš ísť so mnou. Zo zlých skutkov ti sčernela retiazka. Už ti niet pomoci!“, smial sa strašným smiechom zlý čierny pán.
Vtedy si Janko spomenul na to, čo mu rozprávala maminka o čarovnej retiazke a spomenul si aj na chvíle prežité v šťastí s maminkou a ockom. Do očí sa mu začali tisnúť slzy ľútosti. Ľutoval všetko zlé, čo komu spôsobil z roztopašnosti.
„Už mi niet pomoci, som zlý chlapec!“, povedal Janko a dve veké slzy ľútosti sa mu skotúľali dole tvárou a dopadli na jeho čiernu retiazku. A vtedy sa stal zázrak – jeho retiazka práve tam obelela. A ako retiazka obelievala, zlý čierny pán sa strácal až sa nakoniec stratil.
Keď sa Janko ráno zobudil, hneď sa pozrel na svoju retiazku. Bola tmavá, ale na dvoch miestach trošičku obelela.

Lenže kým celkom obelela, musel Janík odčiniť všetky zlé skutky. Najprv mu to spôsobovalo veľkú námahu, ale neskôr s radosťou pomáhal každému, kto jeho pomoc potreboval.
Jedného dňa si Janko retiazku umyl. A verte – neverte, jeho retiazka sa znovu ligotala.