Keď plátame deravé ponožky celou

Bola som malá, asi deväťročná. Ostala som doma sama, a chcela som byť veľmi užitočná.
„Ako pomôžem Mame?“ hútala som. Až som napokon vyhútala.
A nastúpila som na vec. Vzala som Ihlu, Nite, drevený Hríbik, dve deravé Ponožky.
A jednu celú. A konala som.
Z tej, čo bola celá, som vystrihla dva Kruhy. Asi také, aké boli tie Diery. Merala som, prikladala. Vystrihla a prišívala.
Nechceli tie Kúsky k sebe prisadať, dosť to trvalo, k sebe ich naskladať.
Keď bola Práca hotová, uveličene som sa prizerala. Pomohla som!
Myšlienka bola naplnená. Práca dokonaná. Detská Duša uveličená.
Prišla domov Mama. Hneď som s hotovým Dielom ku nej pribehla.
Popozerala, chvíľu mlčala, a potom povedala.
„No, Úmysel bol dobrý. Aj Snahu si mala. Aj si ju vykonala. Aj Práca sa ti podarila. Ale… nabudúce neplátaj deravé Ponožky celou. Urob to naopak…“

Bola som Dieťa. No Spomienka mi ostala.
„Aká to bola Pomoc, keď to, čo bolo celé, som rozstrihala?“ …
Stačí dobrý Úmysel, keď tá Záplata v mojej Duši ostala?
Stačí dobrý Úmysel, keď ho Škoda zaliala? …

A čo my Dospelí? My, ktorí už nie sme Deti.
Koľkokrát plátame deravé Ponožky celou? … Len preto, že konáme tak, ako sme my chceli. Bez Ohľadu na to, čo druhý potrebuje…
Poskytujeme humanitárnu Pomoc. A nepýtame sa, čo tí, ktorým chceme pomôcť, čo oni potrebujú. Darujeme, čo máme. Im, možno, tie Veci vôbec netreba. Sú im nanič. Lebo potrebujú iné. Plátame…
Ideme k Priateľovi na Návštevu. Nepýtame sa na to, čo mu urobí Radosť. Ale ani neprecítime, čo by ho potešilo. Kúpime Darček, ktorý sa nám páči. A on má na Duši Rozpaky. Plátame…
Ideme k Rodine s Deťmi na Návštevu. Kúpime Hračku alebo Sladkosti. Dávame ich Deťom. Rodičia tých Detí ich vedú k tomu, aby sa tešili na Ľudí, nie na Darčeky. Plátame…
Jeden chce pomôcť druhému tým, že mu chce vybaviť Pôžičku, či inú Pomoc u tretieho Človeka. Ten druhý však o nej nevie a ani ju nežiada. Pokojne si mení Plán, o ktorom ani nevedel. Plátame…
A čo vy? Aj vám sa stalo, že ste plátali deravé Ponožky celou?…