Hodina sa skončila a Josef odišiel za Johannom a Natáliou.
„Braček, prečo býva tá mladá slečna s malým bratom sama?“ opýtal sa ich priamo.
„Nechcela ísť ku nám, už sme jej to ponúkali. Ich dom by bol opustený a to tiež nie je dobre. Tak jej prispievame na živobytie a platíme jej slúžku.“
„A z čoho to vlastne hradíte?“
„Používa sa na to výťažok z vernisáže. Chystáme sa robiť aj ďalšie, ešte uvidíme kedy. Okrem toho je tu aj cisárska subvencia na prevádzku školy. A škola tiež nie je zadarmo. V tomto ohľade je už predsa dávno platné c. k. nariadenie o školských poplatkoch, ktoré závisia od veľkosti majetku. Natália svojim správaním dosiahla, že nám prispievajú aj niektorí obyvatelia. Najmä krčmár, ten stravuje zadarmo všetky deti, ktoré bývajú u nás a obchodník s textilom ich šatí. To je naozaj vítaná pomoc. Ale peniaze dávajú viacerí. Odvtedy, ako Natália dáždnikom priložila starému riaditeľovi, obchodník s drogistickým tovarom je u nás skoro ako doma a vždy niečo prinesie pre mladé dámy, ako dievčatá nazýva. A horár zásobuje divinou krčmárovu kuchyňu,“ podrobne vysvetľoval Johann.
Natália sa na to zasmiala: „Už ma prosil, aby som mu tú divú sviňu ešte raz namaľovala, že ňou bude plašiť divú zver v hore.“
Na to sa rozosmiali všetci traja.
„A aby sme nezabudli. Náš ctený bratranček venoval štvrtinu svojho obrovského majetku s poznámkou, že uvidí, či to bude stačiť.“
„Mimochodom, Natália, budete Veroniku potrebovať pri upratovaní?“ opýtal sa Josef.
„Nie. Ale ona si s bratom ide upratať svoju izbu u nás, aby cez Vianoce neboli doma sami. Strávia ich totiž tu.“
„Aha! A smiem im pomáhať?“
„Ak vás nevyhodia, prečo nie,“ dodala Natália.
Josef sa vybral ku dverám riaditeľne.
„A nenaraz do steny, aby si sa jej nemusel ospravedlňovať,“ ozval sa zrazu Johann.
„Prečo?“ opýtal sa Josef a narazil do skrine. „Pardon, madam,“
„Tak pre toto!“
Natália sa s Johannom rozosmiali na plné ústa. Josef sa pozeral trochu nechápavo: „Stalo sa niečo?“
„Nie, drahý braček, nezabudni cestou domov kúpiť nejakú kyticu.“
„Kyticu? Ako vieš, čo som chcel urobiť?“
„Josef, Josef. Si môj brat a potom, ani ten bratranček nebol vôbec iný.“
„A ty vari si?“
„Nie.“
Josef odišiel a po jeho odchode sa Natália opýtala Johanna:
„A čomu ste sa ospravedlňovali vy?“
„Vedru vody, o ktoré som sa potkol po tom, ako ste mi rozkošne dali tie ruže do vlasov.“
Natália sa rozosmiala.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.