Milenka Kráľa-Slnka – Spoveď starej dámy (76. pokračovanie)

Veľmi krátko po tomto stretnutí sa u nej ohlásil vojvoda de Guise. Lenže Athénaïs ho neprijala. A neprijala ho ani v ďalšie dni.
V ten večer sa vykúpala a ľahla si do postele. Práve sa chystala zhasnúť lampu, keď sa zrazu rozhrnul okenný záves a vystúpil spoza neho muž. Svetlo v komnate bolo slabé, ale ona tú postavu i oblek poznala. Bol to Guise.
„Čo tu robíte, pane?“
„Nechceli ste ma prijať cez deň, tak som si myslel, že vám to bude vyhovovať v noci,“ trošku bezočivo jej odpovedal.
„Čím vám môžem poslúžiť takto v noci?“ spýtala sa odmerane.
„Tým, čím minule. Myslím, že aj vám sa to páčilo,“ odpovedal jej mierne bezočivo, akoby ani nepočul studený tón v jej hlase.
„Tak si sadnite. Som vám dlžná vysvetlenie.“
„Nerozumiem, čo mi chcete vysvetľovať. Vrhli ste sa po mne ako dračica.“
„Bránila som pred vami iba okrúhly stôl.“
„Veď ste mi povedali, že tu nie je!“
„Povedala som, že nie je tam, kde ho vaši muži hľadali. A to je rozdiel. Ale už som ho dala previezť inde, takže teraz môžete odísť.“
„A kde bol, ak sa smiem spýtať?“
„Tam, kde ho vaši mládenci nehľadali – v mojej spálni. Preto som vás tam vtiahla a vsotila do mojej postele, aby ste ho ani vy nehľadali. Predpokladala som, že tí dvaja vás nebudú v takej chúlostivej chvíli rušiť. A nakoniec, ešte som vám chcela oplatiť ich pozornosť, na ktorú ste im ráčili dať pokyn.“
„Vám to predsa len nebolo také príjemné, ako ste sa tvárili …“
„Pochopiteľne. Išlo mi len o odvrátenie pozornosti. Milencov som si vždy vyberala sama. Nemám rada nanútených mužov.“
„Ale váš milenec tu teraz nie je.“
„Ako to môžete s takou istotou vedieť?“
„Lebo je ďaleko a nepríde tak skoro. Cár má aj iné povinnosti. A okrem toho obchádzam váš zámok od toho dňa, ako sme sa tak zblížili. Nikto u vás nebol a vo vašej spálni ste sama.“
„Čo vy môžete vedieť o cárovi?“
„Keď bol tu, vždy utekal od kráľa priamo ku vám. To by si nevšimol iba slepý.“
„Zaujímavé, že ste si to všimli práve vy.“
„Ani ja nie som nevšímavý ku krásnym ženám …“
Zrazu sa otočil a spoza závesu vytiahol obrovskú kyticu červených ruží. Uklonil sa a podal jej ju:
„Počul som, že najradšej máte ruže.“
„Vy ste informovaný. Čo vám ešte povedal kráľ?“
„Nič. Ale videl som teraz jednu krásnu sochu, ktorá akoby vám z oka vypadla. Nevedel som, že ste stáli ako modelka grófovi Gillovi.“
„Odkiaľ viete, čo robí?“
„Bol som v Paríži v jeho ateliéri.“
„Chceli ste si dať urobiť portrét?“
„Nie … bol som tam ako hosť.“
„Hosť?“
„U grófa Gilla bývajú také … ako by som to povedal … súkromné večierky s niekoľkými pozvanými hosťami … väčšinou mužmi. Neviem, či mi rozumiete …“
„Nie, nerozumiem vám.“
„No, sú to také radovánky tela, ale iba medzi mužmi … teda väčšinou.“
„Radovánky tela medzi mužmi? Viem, že vy nie ste na ženy, ale Gill? Môžete mi o tých večierkoch porozprávať viac?“
„Asi vás to prekvapilo, ale Gill, podobne ako ja, nie je na ženy. O mne sa to vie, ale o mnohých iných nie. V Paríži sa poznáme asi všetci … teda aspoň šľachtici. O ňom sa to nevedelo možno preto, lebo maľoval a modeloval väčšinou ženy.“
„Hovorili ste však, že muži sú tam väčšinou … znamená to, že tam niekedy prídu aj ženy?“
„Áno, také, ktoré sú podobné ako my.“
„Nevedela som to … nikdy mi to nepovedal … Za tie roky odchádzal vždy na nejaký čas, myslela som si, že potrebuje pokoj, aby mohol tvoriť … Nerozumiem tomu … čo môže muž vidieť na iných mužoch? Mohli by ste mi to … vysvetliť?“

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…