Princ Ibrahim
Bolo to krátko po tom, čo opustila manžela. Kráľ musel odísť s celým dvorom na ostrov Candia, ktorý práve napadli Turci. Na ostrov prišli v čase, keď prebiehali vyjednávania medzi kresťanmi a moslimami a boje na chvíľku utíchli. Athénaïs vtedy prvýkrát videla ľudí tmavšej pleti. Ich rúcha boli pekné, ale líšili sa od tých, ktoré nosili Francúzi. Keď mohla, pozorovala ich iba zdiaľky. Zblízka sa im vyhýbala. Poznávala ich zvyky a bála sa ich. A tak ju jedného dňa prekvapilo, keď ju navštívil posol tmavej pleti a podal jej list napísaný francúzsky.
Athénaïs si ho prečítala a začudovane sa spýtala:
„Kto je tvoj pán?“
Posol mlčal. Možno nemohol alebo nesmel hovoriť. Keď sa jej zdalo, že na odpoveď už čaká pridlho, spýtala sa: „Rozumieš mi?“
Prikývol a ona pokračovala: „Povedz svojmu pánovi, že kresťanská žena nemôže sama navštíviť muža, ktorého nepozná. Ak sa tvoj pán chce so mnou rozprávať, nech ma navštívi on. Rozumel si mi?“
Posol opäť prikývol, uklonil sa a odišiel.
Na druhý deň vystriedal mladého posla starší muž. Opäť jej priniesol list a jeho obsah bol rovnaký.
„Pane, rozumiete francúzsky?“
„Rozumiem aj hovorím francúzsky, pani markíza.“
„Kto mi posiela tento list?“
„Môj pán, jeho výsosť Ibrahim, syn najosvietenejšieho sultána našej krajiny.“
„Prečo sa chce so mnou stretnúť?“
„To vám najlepšie povie on sám, vaša milosť.“
„Ak sa so mnou chce naozaj tak súrne rozprávať, prečo nepríde sem?“
„Naše náboženstvo mu to zakazuje. Muž našej viery nesmie navštíviť cudziu ženu.“
„Ale toto je Candia, časť Benátok, nie Turecko.“
„Naša viera platí pre nás všade. Sprevádza každý náš krok.“
„Prečo teda nesmie ísť muž na návštevu k žene?“
Starec sa usmial: „Muž môže navštíviť svoju ženu hocikedy a hocikde. Ale cudzej sa nesmie ani len pozrieť do tváre. Preto chodia naše ženy zahalené. Ak by zašiel za cudzou ženou do jej domu, stálo by ho to život.“
„Aj to hovorí vaše náboženstvo?“
„Naše náboženstvo je náš zákon.“
„Sadnite si, pane, a porozprávajte mi o tom viac.“
„Je mi ľúto, ale nemôžem si sadnúť. Som len sluha svojho pána.“
„Teraz ste posol a posol môže sedieť. Dám priniesť víno.“
„Dobre, pani markíza, sadnúť si ako posol môžem. Ale víno musím odmietnuť. Naše náboženstvo nám zakazuje piť opojné nápoje.“
„Dobre, nalejem vám pohár vody. Pane, vo vašom tábore som videla iba samých mužov …“
„Sú s nami aj ženy. Ale tie patria iba nášmu veliteľovi. Je to jeho hárem a on si ho necháva veľmi prísne strážiť.“
„Čo je to hárem?“
„Muž našej viery môže mať mnoho manželiek. To je hárem.“
„A načo sa váš veliteľ potrebuje stretnúť so mnou? Ja už predsa muža mám.“
„Neviem, pani. Povedal mi, že ide o veľmi súrnu záležitosť. Mám vás presvedčiť, aby ste za ním prišli vy. Najlepšie hneď teraz.“
Athénaïs poslala po Louvoisa. Dohodla sa s ním. On zariadil ešte nejaké veci a ešte v ten istý deň ju sprevádzal ku stanovému táboru syna tureckého sultána.
Mladý princ sedel na poduškách vo svojom stane. Okolo neho boli len sluhovia-muži. Keď hostia vošli, princ vstal a srdečne ich privítal. Najprv privítal markíza a ponúkol mu pohostinstvo svojho stola. Posol ho odviedol do stanu, kde sa konala hostina.
„Som veľmi potešený, že ste prijali moje pozvanie, milá pani markíza,“ oslovil ju bezchybnou francúzštinou. Uklonil sa jej a dokonca jej pobozkal ruku. Zostala prekvapene stáť. Od posla vedela, že títo muži sa k ženám svojej viery takto nesprávajú.
„Ďakujem, vaša jasnosť,“ konečne dostala zo seba.
„Prosím, sadnite si,“ usmieval sa a ukázal na podušky.
„Prepáčte, nezvyknem sedávať na zemi.“
Usmial sa a spod malého stolíka vytiahol taburetku. Priniesol ju k nej a rukou ju ponúkol, aby si sadla. Poslúchla. On si nesadol, ale prechádzal sa ticho okolo nej. Sluhovia už boli dávno preč, ani si neuvedomila, kedy odišli. Ticho jej už pripadalo dlhé a tak sa ozvala:
„Vaša jasnosť, mohli by ste mi povedať, čo bola tá veľmi súrna záležitosť?“
Postavil sa pred ňu s rukami za chrbtom a s úsmevom jej odpovedal: „Vy.“
„Prosím?!“ prudko sa postavila oproti nemu.
„Počuli ste dobre. Vy ste tá neodkladná a súrna záležitosť. Ste omnoho krajšia než som si vás mohol predstaviť. Mužovi, ktorému patríte, vás vyvážim zlatom.“
„Vyvážite zlatom? Čo to má znamenať?!“
„Že vás od neho kúpim.“
„V našej krajine sa ženy nepredávajú. Sami si riadia svoj život.“
„Žena nemá právo rozhodovať o sebe! Nemá dušu!“
„Nemá dušu? A muž dušu má?“
„Samozrejme. Muž môže rozhodovať o všetkom. Aj o živote ženy, ktorá mu patrí!“
„A odkiaľ majú dušu vaši synovia? Ako ich môže porodiť tvor, ktorý – ako hovoríte – dušu nemá?“
„Ako …?“ zháčil sa. „Neviem. Ale veľmi dlho som o tom rozmýšľal …“ tón jeho hlasu bol zrazu mierny.
Vycítila jeho neistotu a začala sa pýtať znova:
„Ako sa prejavuje duša u muža?“
„Muž sa narodí s dušou. Žena nie!“
„A čo oživuje telo ženy, keď to podľa vás nie je duša?“
„Ženy sú hlúpe! Muž je rozvážny a musí konať tak, aby jeho rodina neumrela od hladu!“
„To nie je duša. To sa volá zodpovednosť. Duša je život, dych ducha, ktorý dokáže rozhýbať telo. Keď človek umrie, telo sa už nehýbe. U nás sa hovorí, že vtedy ho opustila duša,“ povedala ticho. Bolo to tak ticho, že sa musel nahnúť až k jej tvári, aby rozumel. Ohromene sa jej pozrel do očí a jeho pohľad bol zrazu iný. Kde už tie oči videla? Videla ich, o tom nepochybovala a poznala ich veľmi dobre. Kto bol ten muž pred ňou?
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.