„Athénaïs, mám jednu indiskrétnu otázku. Za celý život som sa neodvážil vám ju položiť …“
„Vy ste sa na niečo neodvážili? To sa mi nechce veriť …“
„Neodvážil … nakoniec, bola to vaša vec. Ale aj tak nepochopím, ako ste si mohli zrazu zobrať za muža chlapa, ktorého ste celý čas odmietali?“
„To sa pýtate vy? Potom ako ste ma opustili a kráľ bol mimo dvora, priam sa mi vnucoval do pozornosti. Zo začiatku som ho nemohla ani vystáť, ale potom sa mi zdal zábavný a milý.“
„Vraveli ste, že vám nosil kvety a víno, ktoré potom nalial do pohárov. Nezdal sa vám krajší a milší práve po tom víne?“
„Opojné víno mi dal iba raz…“
„Nemyslel som opojné, skôr pobosorované.“
„Pobosorované? Neviem…“
„Spomínate si na nejaké jeho nezmyselnosti?
„Už som vám to spomínala – vtedy keď ho kráľ vyhostil do Guyenne. Zvolal všetkých príbuzných, oznámil im, že ovdovel a v rakve pompézne pochoval moje šaty. A keby len to! On ešte nosil aj smútok. Vtedy som si myslela, že sa načisto zbláznil.“
„Vidíte, aj toto patrí k magickým obradom …“
„Odkiaľ to viete?“
„U Voisinovej sa dalo dozvedieť všeličo. Aj ja mám odtiaľ niekoľko cenných informácií.“
„Vy? Veď ste tam nechodili.“
„Zo začiatku nie, ale po Ľudovítovej smrti áno. Vždy keď ste na to miesto išli, šiel som tam o nejakú hodinu-dve skôr. Ak sa pamätáte, chodievali ste tam až v noci. Ja som medzitým vyliezol na múr a cez okno som sa dostal do bosorkinej pracovne. Skryl som sa za záves a dozvedel som sa omnoho viac, než povedala vám.“
„Čo ešte predo mnou tajila? Myslela som si, že už poznám všetko.“
„Tajila to, čo sa týkalo vašej osoby,“ usmial sa kardinál. „No dobre, poviem vám to. Voisinová vám dávala prednosť a hneď ako ste prišli vás aj zobrala. Lenže mne sa vždy podarilo odtiaľ odísť až po jej poslednom zákazníkovi. A to bolo dobre. Podľa hlasu som spoznal, ktorí ľudia z dvora za ňou chodia, čo chcú a podľa toho sa dalo predpokladať aj to, čo hodlajú urobiť. Mnohí z tých ľudí kupovali rôzne jedy práve preto, aby vás otrávili, alebo naopak, kupovali si pre vás nápoje lásky.“
„Prosím?!“
„Bolo to pre nich vecou prestíže dostať takú pyšnú a namyslenú krásku s ľadovým srdcom, ako sa to o vás hovorilo. Ale ako vidíte, nepodarilo sa to ani jednému. Viete, že tie nápoje lásky pre Voisinovú robil … váš manžel?“
„Môj muž?!“
„Váš muž alebo jeho brat. Niektoré tajomstvá sa veľmi prísne strážia. Váš muž je totiž jeden z najvyššie zasvätených mužov čierneho kultu diabla.“
„Nič sme mu nedokázali a ja mám dodnes pochybnosti…“
„Ako som povedal. Vyrábal nápoje lásky a podobné ľúbostné bosoráctva. V poslednej dobe začal robiť aj nápoje na ich omše, napokon aj to je nejaké špeciálne opojné víno lásky. Na druhej strane je dobré, že tie bosoráctva robil on. Keď sa dozvedel, že majú byť pre vás, tak vaším ctiteľom veľmi draho predal nejaký obyčajný čaj.“
„Takže on namiesto vyhnanstva bosoroval … Preto ma vždy nútil piť víno, ktoré priniesol … Hrozné! Ako som len mohla byť taká hlúpa a skočiť mu na niečo také?“
„Neboli ste hlúpa, len ste to nepoznali. A ani my nie.“
„Až teraz mi mnohé veci dochádzajú. Keď som išla na sobáš, bola som akoby v takom polosne, ako keby bol okolo mňa nejaký šedý závoj, ktorý ma tlačil k zemi … neviem, či mi rozumiete … Myslela som si, že je to preto, lebo sa vydávam a je to na celý život.“
„A pri Ľudovítovi to bolo iné?“
„Že či! Chcelo sa mi lietať v oblakoch. Vtedy som bola šťastná. Bolo to tak dávno …“
„Vidíte, a keď som kráľovi povedal, aký je váš muž …“
„… prikázal svojmu synovi vyhlásiť moje deti za svoje. Mám pravdu?“
„Presne tak. A navyše začal intervenovať na rôznych miestach, aby urýchlil váš rozvod …“
„Môj rozvod … aj pri ňom zasahoval Bossuet. Snažil sa ho úplne prekaziť. Lenže …“
Dvere na apartmáne sa rozleteli a dnu vbehol Bossuet. Z očí mu sršala zlosť a stálo ho veľmi veľa námahy, aby zostal pred Athénaïs pokojne stáť. Premeral si ju zúrivým pohľadom a vyprskol:
„Požiadali ste pápeža o anulovanie vášho manželstva!“
„Požiadala,“ odpovedala mu pokojne.
„Akým právom ste si to dovolili?!“
„Právom bitej a podvádzanej manželky, vaša milosť.“
„To tvrdíte vy … vy …“
„Potrebovala som zámienku na rozvod a tak som si našla milenca, ak narážate na toto.“
„To hovoríte takto otvorene?! Nehanbíte sa?!“
„Nie, nehanbím sa. Nie som predsa pokrytec.“
„Viete, čo ste? Fľandra!“
„Pochopiteľne, ja som fľandra s jedným nemanželským dieťaťom a vaše krsňa je vzor cnosti, hlavne že má nemanželské deti po celom Francúzsku … a možno aj za hranicami!“ odsekla.
„Vy …! Vrátite sa k manželovi a cirkev na všetko zabudne … a ak budete povoľnejšia, môžem zabudnúť aj ja … po kráľovi by vám to nemalo robiť problém,“ zasyčal a stískal jej zápästie.
Prudko sa mykla a odstrčila ho od seba:
„Vedela som, že ste pokrytec, ale že si trúfnete až tak ďaleko, to som si nemyslela. Vaše snahy sú márne, pán biskup. Som oficiálna kráľova milenka a vy nič nezmôžete.“
„Príliš sa spoliehate na kráľa. Odvrhne vás, ako odvrhol aj Lujzu, ktorú poslal do kláštora. Aj vy pôjdete do kláštora, ak sa nevrátite k manželovi!“
„Vyhrážate sa mi?“
„Áno, a splním to! Dávam vám dva mesiace na rozmyslenie – potom sa vrátim!“
Ešte raz na ňu hrozivo pozrel a zabuchol za sebou dvere. Zostala sama.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.