Na ďalší deň, opäť po politických rokovaniach, prišiel Richard, aby pokračoval vo výuke. Keď sa jej znova dotkol, ostro sa ohradila:
„Tak dosť, pán kardinál! Myslím si, že tieto dotyky ku astronómii nepatria!“
„Vy ma prekvapujete, pani Beáta. Žiadne dotyky? Veď vaša povesť je úplne iná. A ešte aj ten zámok …“
„Tak už dosť! Moju povesť vytvárajú ľudia, ktorých sama ani nepoznám a ktorí ma možno ani nevideli. A nakoniec povesť o cirkevných hodnostároch tiež hovorí o tom, že sú zbožní a na ženu ani len nepomyslia. A ako sa presviedčam, obidve sú klamlivé!“
„A zámok?“
„Keď dostane od kráľa šľachtický titul a zámok muž, každý si povie, že je hrdina. Keď sa to isté dostane žene, všetci tvrdia, že je kráľovou milenkou.“
„Takže aj vy ste ho dostali za hrdinstvo?“ opýtal sa jej posmešne.
„Mali ste sa spýtať kráľa. Mne aj tak neveríte.“
„Ale, Beáta …“ Richard ju chytil okolo pása, ale vzápätí sa mu už opierala o krk dýka.
„Tak už naozaj dosť, pán kardinál! Pustite ma!“
Pustil ju a zároveň jej šikovným pohybom vytrhol z rúk dýku. Zostala pred ním neozbrojená a prekvapená.
„Tak čo bude ďalej, pani Beáta? Alebo je už vaša zbrojnica prázdna?“
„Nie,“ odpovedala mu s úsmevom a sňala zo steny meč. Poťažkala ho v ruke a vykročila oproti nemu. Zaspätkoval až ho zastavila stena. Oprela mu hrot o krk:
„Dokedy sa chcete takto hrať?“ spýtala sa ho. Nestačil odpovedať, lebo sa otvorili dvere a v nich stál kráľ Ján.
„Čo sa to tu deje?“ spýtal sa.
„Pán kardinál, myslím, že máte slovo,“ s úsmevom povedala a zavesila meč opäť na stenu.
„Veličenstvo, pani Beáta ma chce silou-mocou presvedčiť, že vie šermovať.“
„Milý priateľ, ak vám môžem poradiť, neskúšajte ju. Skutočne šermuje vynikajúco. Aj vďaka nej je ešte moja hlava na krku. A sama pri tom utŕžila dosť nepríjemné zranenie. Ale vyzeráte veľmi prekvapene. Vy ste nevedeli, že pani Beáta bola vychovávaná ako chlapec?“
„Nie. Nevedel som to … Ona vám zachránila život?“
„A sama bola pri tom zranená. Preto som jej daroval zámok – ako odmenu za hrdinstvo. Alebo si to nemyslíte?“
„Je to ťažké uveriť …“
„Hlavne preto, že je žena, však?“ usmial sa kráľ. „Ozaj, nechceli by ste ešte jedného žiaka na hodiny astronómie?“
Kardinál kyslo prikývol a radšej pokračoval vo výklade.
O niekoľko dní sa Ján poponáhľal z hodiny astronómie a nechal Beátu s Richardom osamote.
„Pani Beáta, chcem sa vám ospravedlniť za to … veď viete …“
„To je v poriadku, vaša milosť.“
„Kráľ Ján hovoril, že ste boli vychovávaná ako chlapec …“
„To je pravda, vaša milosť.“
„Viete jazdiť na koni?“
„Do Avignonu sme prišli ako jazdci.“
„Môžem vás teda pozvať na malú prechádzku na koni?“
Pozrela sa mu skúmavo do očí, ale nevidela nebezpečenstvo. Prikývla.
Stretli sa na nádvorí pred palácom.
„Nespoznal som vás. Vyzeráte naozaj ako muž. Pomôžem vám do sedla.“
„Ďakujem, netreba. Bola som predsa vychovávaná ako muž,“ usmiala sa a už sedela na koni.
Kardinál v šľachtických šatách ju mlčky nasledoval. Vyšli za bránu a zamierili k lesu. Keď už boli dosť ďaleko od mesta, odvážil sa Richard nadviazať rozhovor:
„Vy nemáte rada cirkevné osoby, však?“
„Ako ste na niečo také prišli?“
„Napríklad podľa toho, že ste ochotná svedčiť voči pápežovi. Alebo už nie?“
„Čo by sa vám teraz hodilo: svedčiť, alebo nesvedčiť?“
„A čo by ste urobili z vlastnej vôle?“
„Svedčila by som. A aj budem svedčiť.“
„Prečo?“
„Aby vyšlo najavo, akí sú to pokrytci.“
„Aj mňa pokladáte za pokrytca?“
„Čo myslíte?“
„Myslím si, že áno. Uhádol som?“
„Žiaľ.“
„Prečo žiaľ?“
„Lebo vy by ste taký nemuseli byť.“
„A v čom som pokrytec?“
„Vy to neviete?“
„Predpokladám, že to bude vzťah k ženám.“
„Predpokladáte správne.“
„Hneváte sa na mňa?“
„Myslíte si, že mám na to dôvod?“
„Myslím si, že nemáte.“
„Teda! A čo vaše správanie? Priznávam, že ním nie som nadšená.“
„Iným ženám lichotí.“
„Obávam sa, že mne niečo také lichotiť nebude.“
„Nie je to dané vašou čudnou výchovou?“
„Prečo čudnou?“
„Je podľa vás normálne, aby žena bojovala mečom?“
„Ak je ten meč ľahký a ona ho udrží, tak to normálne je, pokiaľ sú normálne boje.“
„A môžete mi povedať, kde je jej ženskosť?“
„No na bojisku, povedzme, v ošetrovaní rán.“
„A keď sa nebojuje?“
„Tak pri výchove detí, rozhovormi s vlastným mužom, vyšívaním, maľovaním a ešte vykonávaním mnohého iného.“
„Aj tak neverím, že ste hrdina.“
„To je vaša vec.“
„Presvedčilo by ma, keby som to vaše zranenie videl.“
„No dovoľte! To sa mám pred vami vyzliekať?!“
„Podľa môjho názoru je pokrytectvo aj to, že sa Ján odvoláva na niečo, čo vy nemôžete dokázať.“
„Ja to nepotrebujem nikomu dokazovať. Každý si môže myslieť čo chce.“
„Ján rozprával o niečom, čo ani nevidel.“
„Pomáhal mi tú ranu ošetrovať.“
„Môžete mi aspoň ukázať miesto, kde vás poranili?“
„Od pravého pleca smerom k srdcu. Stačí?“
„Nie. Je to nepravdepodobné.“
„Nechcete sa radšej presvedčiť ináč?“
„Ako?“
„Môžete ma vyzvať na súboj.“
„So ženami nebojujem. Vždy som ich získal po dobrom.“
„Prečo sa potrebujete presvedčiť na vlastné oči?“
„Aby som vedel, aké mám šance.“
„Nijaké.“
„To sa mi ešte nestalo. Môžete mi prezradiť prečo?“
„Pretože ja už muža mám. Síce bez sobáša, ale je môj.“
„To neprekáža. Smiem vedieť jeho meno?“
„Nesmiete. Viete o tom, že ste sa opäť prejavili ako pokrytec?“
„Ja?“
„Vy! A čo prikázania? To vám ako kňazovi nič nehovorí?“
„Vyspovedáte sa.“
„Ja sa mám spovedať?! To som snáď nepočula!“
„Mám sa spovedať vari ja?“
„A kto ma navádza na hriech?! Som zhnusená, pane. Ešte si dobre rozmyslím, či budem vaše protipápežské ťaženie podporovať!“
„Odkiaľ viete, že mám byť protipápežom?“
„Povedala som ťaženie nie post. Ale keď ste sa už priznali …“
Keď uvidela jeho prekvapenú tvár, srdečne sa rozosmiala. Trvalo mu chvíľku, kým sa spamätal:
„Vy ste ma teda dobehli!“
„Ja som sa s vami nepretekala.“
„Ukážete mi to zranenie?“
„Nie.“
„Prečo?“
„Pretože keď som vám dovolila, aby ste ma učili astronómiu, vykladali ste si to ako povolenie na to, aby ste ma mohli obťažovať. Čo by ste asi robili, keby som tu bola pred vami odhalená?!“
„Prisahám, že nič.“
„A to vám mám znovu uveriť po tom všetkom čo som už videla?“
„Mohli by ste to skúsiť.“
„Dobre!“ odsekla a vytiahla meč. Položila si ho obnažený pred seba a potom sa čiastočne rozopla tak, aby bolo vidieť časť zranenia na pleci. Richard sa najprv prekvapene pozeral a potom sa opovážil aj dotknúť.
„To je naozaj veľmi škaredá jazva. A nevyzerá stará. Kde sa vám to prihodilo?“
„Cestou do Amiens,“ odpovedala a zapla sa. Meč odložila tam, kde bol aj predtým. „Už ste spokojný?“
„Ako sa vám to stalo?“
„Videla som, že pri bitke mieri jeden zo zbojníkov na kráľovu hlavu. Odrazila som ten útok. Lenže odrazila som ho zle. Meč sa pošmykol a urobil mi toto.“
„Myslel som si, že povesti o bojovných ženách sú iba fantázia.“
„Ja nie som bojovná žena. Hnusia sa mi bitky. Ale to neznamená, že sa budem so založenými rukami pozerať na to, keď niekoho vraždia. Nakoniec nie je to nič nové. Vždy som sa musela brániť pred mužmi, ktorí mali správanie ako vy.“
„Ubránili ste sa?“
„Väčšinou áno.“
Richard zmĺkol. Potom sa ticho spýtal: „A čo Luxemburg?“
„Luxemburg je tmavá škvrna v mojej minulosti. Žiaľ, tú škvrnu urobil on, nie ja.“
„Odpusťte, veľmi ma to mrzí … Sám musím uznať, že je to tak, ako ste hovorili.“
„Nečudujem sa vám, že sa takto správate. Nakoniec bola som sama prezlečená ako muž v kláštoroch. Aj v mužskom aj v ženskom, ale to som vám už hovorila v Avignone …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.