O dva dni ráno pricestoval Johann. Natália dostala pozvanie od komisára, aby prišla doplniť výpoveď, preto na stanici čakal iba Gerd. Johann bol prekvapený, že vidí len jeho, ale nakoniec bol rád. Chcel si totiž vyjasniť niektoré veci, ktoré mu Gerd v poslednom liste iba naznačil. Nechali sa odviesť drožkou do bytu, kde sa pohodlne usadili a začali sa rozprávať.
„Dostal som od vás list a mám k nemu niekoľko otázok.“
„Len sa pýtajte, Johann. Myslím, že je veľa vecí, ktoré vám musím vysvetliť.“
Vytiahol list a nahlas z neho čítal:
„Milý Johann, prepáčte mi, že vám píšem, ale sú určité veci, o ktorých musíte vedieť. Bolo by dobre, keby ste prišli do Paríža, lebo sa zdá, že náš pobyt tu sa asi predĺži. Stala sa totiž jedna nepríjemnosť, ktorú vyšetruje polícia a preto tu musíme zostať až do skončenia vyšetrovania. Ostatné by som vám rád povedal len osobne.“
Na chvíľu zavládlo ticho.
„Aká je tá nepríjemná záležitosť, ktorú vyšetruje polícia?“ spýtal sa po chvíli Johann.
„No, to bude na dlhšie rozprávanie,“ odpovedal Gerd a podrobne popísal celú príhodu od prepadu Natálie Španielom až po krádež náhrdelníka. Johann mlčky počúval a bez slova sedel ešte dlhý čas. Gerd si myslel, že ho to zdrvilo:
„Johann, vy chcete Natáliu opustiť?“
„Natáliu? Nikdy mi to ani len na um neprišlo. Ako vás také niečo napadlo?“
„Súdiac podľa toho, ako sa vás dotklo všetko, čo som vám povedal. Bál som sa, že ju už nebudete chcieť, keď som potom všetkom zostal u nej bývať.“
„Len som sa nad všetkým zamyslel. To je v poriadku, že ste tu bývali. Ste omnoho svetlejší, odkedy som vás nevidel. Myslím si, že túto otázku už môžeme nechať bokom.“
Gerd si vydýchol:
„Podarilo sa mi dokonca zopárkrát čítať myšlienky. Môžete sa pýtať ďalej.“
„To je predsa vynikajúce! Myšlienky môže čítať naozaj len čistý človek. Tak som videl dobre, že sa tu nič vážne nestalo!“ tešil sa Johann.
„Nič vážne? A čo ten Španiel? Veď ju musel poriadne pošpiniť,“ poznamenal s obavou Gerd.
„Ťažko sa tomu dá uveriť, ale duchovne ju nepošpinil.“
„Ako je to možné?“
„To záležalo aj od Natálie. Bránila sa mu a preto ju nemohol pošpiniť. Keby sa mu podvolila, tak áno.“
„A ako to, že som ju dokázal poškvrniť ja? Veď ma predsa mala rada?“
„Práve preto! Nebránila sa myšlienkam od vás a tie neboli práve čisté.“
Gerd sa zamyslel. Po chvíli sa Johann spýtal:
„Bola potom u lekára?“
„Nie, povedala, že tých pár modrín a škrabancov si vie ošetriť aj sama.“
„Tu nejde o nejaké modriny. Ten Španiel bol predsa nakazený, ako som pochopil z vášho rozprávania. Čo keď nakazil aj ju?“
„Ale veď s ňou predsa nič nemal a Natália sa hneď vykúpala,“ oponoval Gerd.
„Nemal, ale dotýkal sa jej rukami. Čo ak ju nakazil práve cez tie škrabance? Neviem, ako sa také choroby šíria. Bojím sa o ňu.“
„Máte pravdu. Ja hlupák! Nemal som sa dať tak ľahko odbiť.“
„To nevadí, teraz to napravíme, zájdeme s ňou ihneď k lekárovi.“
„Ale mali ste vidieť, ako ho zviazala – vyzeral ako múmia. Keď ho polícia odvážala, vôbec nebolo vidieť, že bol nahý.“ smial sa Gerd.
„To čo robí, vždy urobí dôkladne. Ale aj vy ste sa od nej niečo naučili. Tak krásne rozbiť sochu na hlave, to je Natáliina škola.“
„Inšpirovala ma, keď rozbila dáždnik na chrbte tých grácií.“
„Ona rozbila niekomu na chrbte dáždnik? To musel byť zážitok! V takej situácii som ju ešte nevidel. Ste šťastný muž, Gerd.“
Keď sa Natália po chvíli vrátila z polície, našla tých dvoch smiať sa, až ich prehýbalo
„Natália, musíte ísť k lekárovi,“ privítal ju však vážne Johann.
„K lekárovi? A načo?“
„Ten Španiel vás predsa mohol nakaziť!“
„Nakaziť? Ako! Veď predsa…“
„Ja viem, že nič medzi vami nebolo. Ale zaručíte mi, že mal čisté ruky, keď vás poškriabal?“
„Áno, je to pravda, poškriabal ma.“
„Vidíte, a čo keď sa tá choroba šíri aj takým spôsobom. Ja to neviem, ale čo keď náhodou. Bojím sa o vás.“
„Johann má pravdu. Vidíte, mali ste vtedy predsa len ísť k lekárovi,“ pridal sa Gerd.
„Dobre, tak ideme teraz,“ rázne sa rozhodla. „Nakoniec, odvtedy sa tá choroba už mohla prejaviť, tak nech to zistí. Naľakali ste ma.“
Natália s Johannom odišla k lekárovia a vysvetlila, čoho sa obáva. Upokojil ju, že je veľmi nepravdepodobné, aby ju násilník nakazil, pretože kvapavka sa prenáša väčšinou priamym stykom. Napriek tomu ju mikroskopicky vyšetril a potvrdil, že jej naozaj nič nie je.
„Ten Španiel musel byť veľmi drobný chlapík, však?“ spýtal sa lekár.
„Vôbec nie, pán doktor. Meral asi dva metre a vážil možno metrák.“
„Prosím?“ posadil sa lekár. „A ako ste sa dokázali ubrániť?“ neveriaco si premeriaval Natáliinu síce vysokú, ale tenkú postavu.
„Sama neviem, pán doktor, išlo to akosi samo. Využila som len jeho nepozornosť a našťastie prišiel môj priateľ a pomohol mi.“
Od tejto chvíle bránil lekár Natáliinu česť v každej spoločnosti, len čo sa reč zvrtla práve na túto nechutnosť.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.