Jedného dňa prišiel rozčúlený Richelieu za ňou:
„Čo ste robili u Voisinovej?! Viete vy, čo je to za osoba?!“
„Viem, čo je to za osoba. Potrebovala som od nej nejaké veci.“
„A preto ste tam išli za bieleho dňa?!“
„Áno, lebo som ich potrebovala veľmi súrne.“
„Viete, že tá osoba je nebezpečná?!“
„Viem. A viem aj to, že za peniaze je schopná zaobstarať hocičo.“
„Aj jed.“
„Áno, aj jed. Ale ja som potrebovala lieky.“
„Pre koho?!“
„Pre vás!“
„Chceli ste ma otráviť?! Preto mi bolo tak zle!“
„Netárajte! Potrebovala som ich, aby som vám pomohla!“
„Nabudúce mi liekmi od nej nepomáhajte!“
„Ten liek som vám aj tak urobila ja! A ako vidíte, ešte žijete!“
„Athénaïs, ak vám na mne záleží tak ako tvrdíte, odprisahajte mi, že tú osobu viac nenavštívite!“
„To nemôžem urobiť, lebo nechcem, aby ste umreli.“
„Ak budete za ňou chodiť, umriem veľmi skoro,“ biskup buchol dvermi a už ho nebolo.
O nejaký čas bolo biskupovi znovu zle. Keď sa v bolestiach trápil takmer dve hodiny, objavila sa Athénaïs a niesla mu v pohári víno.
„Čo to bolo?“ spýtal sa, keď už mal liek v sebe.
„Liek.“
„Dúfam, že ste neboli u tej osoby.“
Athénaïs mlčala. Richelieu sa zachmúril: „Takže boli?!“
„Potrebovala som nejaké byliny.“
„To je koniec! Tak vy si chodíte k takým pochybným indivíduám! Akú istotu môžem mať, že ma raz neotrávite?!“
„To musíte vedieť sám.“
„Tak sám! Vy mi žiadnu záruku nedáte?!“
„Akú záruku chcete?! To vám nestačí, že žijete?!“
„Že žijem?! Dokedy?!“
Athénaïs mlčala a biskup zúril. V zlosti si ani nevšimol, že mu je omnoho lepšie. Vstal z postele, vytiahol zo zásuvky pergamen, roztrhal ho a všetko hodil do krbu.
„Viete, čo som zničil?!“
„Nejakú listinu.“
„Náš sobášny list! Ste voľná! Sobáš neplatí!“
Zobral si plášť a zamieril ku dverám.
„Kam idete?“ spýtala sa ho.
„Do kaplnky! Zničiť zápis o našom sobáši!“ a treskol dvermi. Kým sa vrátil, mala odsťahované všetky svoje veci opäť vo svojich komnatách.
„Vy sa na to ešte pamätáte?“ spýtal sa kardinál.
„Na také veci sa nezabúda.“
„Prečo ste mi nepovedali, že to bol protijed?“
„A bola s vami rozumná reč?“
„Nie … bál som sa. Žiadne lieky som už od vás nebral …“
„Ale bral.“
„Že si to akosi nepamätám.“
„Dávala som ich vášmu lekárovi. Z jeho rúk ste zobrali všetko.“
„To všetko boli protijedy?“
„Väčšinou. Lekári si ich netrúfali robiť, lebo sa im to zdalo príliš nebezpečné. Ku Voisinovej sa báli chodiť a inde sa niektoré ingrediencie nedali zohnať.“
„Ale akosi sme odbočili. Prečo sa dostal gróf de Peyrac do väzenia?“
Usmiala sa a pokračovala.
Keď zostal Moliére na kráľovskom dvore, veľmi často ho navštevoval kráľ, gróf de Peyrac so ženou a občas sa tam zastavil aj Richelieu. Nikdy tam nechýbala ani Athénaïs. Ich nevyčerpateľnou inšpiráciou a témou rozhovorov bola markíza Sévigné. Moliére mal vždy rozpísaných viacej hier naraz a skoro do každej sa mu podarilo dostať aj niekoľko skúseností jeho hostí s touto dámou. Spoločné písanie trvalo dlho do noci a prebiehalo za obrovských výbuchov smiechu. Joffrey de Peyrac bol nadaný básnik a výborný spevák. Takmer ku každej Moliérovej hre napísal nielen hudbu, ale aj slová k piesňam. Tie boli ešte ostrejšie než hry. Boli rovnako pichľavé a ostré ako grófov jazyk.
„Milí priatelia,“ lúčil sa s nimi Moliére, „keď som sa pridal k tejto divadelnej spoločnosti, chcel som písať samé drámy, lebo život sa mi zdal tragický a ťažký. Ale ako vidím, netreba ho brať až tak vážne.“
„Môj milý dramatik,“ odpovedal mu kráľ, „život treba brať z toho krajšieho konca. A ako ste zistili, smiech je omnoho účinnejší než plač.“
Priatelia sa rozlúčili. Peyrac využil chvíľku kráľovej nepozornosti a chytil Athénaïs pod pazuchu. Ľudovítovi nezostávalo nič iné, len zobrať madam Angelique a sprevádzať ju do paláca. Cestou po chodbách gróf zaostal a vtiahol svoju spoločníčku do tmavej chodby. Za okamih sa ozvalo z tmy plesnutie zaucha a jej krik:
„Čo si to dovoľujete, vy nemravník?!“
„Mlčte, lebo vás bude počuť kráľ,“ ozval sa mužský šepot. Ale Athénaïs odtiahla grófovu ruku zo svojich úst a kričala ešte hlasnejšie:
„Tak vám už nestačia tie, čo sa vám sami ponúkajú?! Už si dovoľujete aj na tie druhé, však?! No počkajte!“
Odsotila ho od seba a utiekla ku kráľovi.
„… a v plameňoch pekelných sa budú smažiť všetci nemravníci, ktorí si zakrývajú tvár maskou galantnosti a pritom nemyslia na nič iné, len ako zviesť ďalšiu obeť svojich zvrhlých chúťok. Najhoršie však dopadnú tí, ktorí sa pritom oháňajú svojim grófskym pôvodom pričom svoje manželky nechajú trpieť …“ ozývalo sa v nedeľu z Richelieho úst a plamene z jeho očí nemilosrdne prenasledovali grófa de Peyrac.
Pri vychádzaní z kaplnky gróf de Peyrac počkal na Athénaïs a úplne nešetrne ju schmatol za ruku. Z očí mu šľahali blesky:
„Tak vy ste to museli zavesiť na nos biskupovi, čo?!“
„Nič som mu nehovorila. Iba som mu napísala kázeň … Ale ako vidím, trafené husi gágajú.“
Gróf neodpovedal, ale držiac za ruku ju vliekol k palácu. Zamieril do svojej komnaty a až tam ju pustil. Dvere za sebou však zamkol.
„Tak pani biskupová píše, čo dokážu skazení muži …“
„Pustite ma! Ste ten najväčší grobian, aký na tomto dvore kedy bol!“
„Čo keby sa milá pani presvedčila aj prakticky, do akej miery je ten najväčší grobian skazený?“
Ozvalo sa plesnutie dvoch zaúch. Práve vtedy sa v stene otvorili tajné dvere. Stál v nich kráľ.
„Domnieval som sa, pán gróf, že tá kázeň je o vás a chcel som si o tom s vami pohovoriť. Ale teraz vidím, že ste sa skutkom priznali. Budete mať dosť času premýšľať o galantnosti a dobrých mravoch vo väzení.“
Kráľ zavrel tajné dvere a odomkol tie na grófovej pracovni. Kývol na stráže a tie ho bez slova odviedli do Bastily. Roztopašný gróf tam strávil viac ako týždeň a pustili ho až vtedy, keď mu vychladla hlava.
Keď odišli, kráľ podišiel k Athénaïs, ktorá sa od hanby červenala a pridržiavala si roztrhnuté šaty. Prehodil jej cez plecia svoj plášť a vyprevadil ju do jej komnát, aby sa mohla prezliecť.
„Nechápem, ako vás kráľ našiel,“ ozval sa kardinál.
„Kráľ sa ponáhľal do grófových komnát. Už dávnejšie si všimol, že vo vašich kázňach je prehľad udalostí dvora z celého týždňa. Vtedy už vedel, že vám ich píšem ja a dovtípil sa, koho som opisovala. Preto s ním chcel hovoriť. Ale od jeho manželky sa dozvedel, že Joffrey ešte neprišiel z kaplnky. A vtedy sa rozbehol do svojej pracovne. Cestou zavolal stráže a prikázal im strážiť grófove dvere.“
Kardinál sa zasmial: „Ako poznám Jofrreya, tak mu to dobré správanie dlho nevydržalo.“
„Náhodou sa snažil … aj keď … sa ešte mnohokrát pokúsil o moje – a nielen moje zvádzanie. Ale už bez násilia.“
„Ako to dokázal, keď vás chránil kráľ?“
„Vždy si našiel príležitosť, keď kráľ nemohol zasiahnuť …“
Athénaïs znovu začala rozprávať.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.