Richelieu vošiel dnu a nechal sa ohlásiť u Mazarina.
„Sadnite si, pán biskup. Tajomníkovi ste povedali, že vás ku mne privádza veľmi súrna záležitosť.“
„Áno, vaša eminencia. Bola u mňa na spovedi slečna de Tonnay-Charente …“
„Musí to byť veľmi vážne, keď ste ma prišli informovať.“
„Je to tak, vaša eminencia. Veľmi ju bolí kráľova zrada. Potrebovala by sa na nejaký čas dostať zo dvora …“
„Drahý priateľ, obávam sa, aby neodišla na stálo …“
„Už vám niečo hovorila?“
„Požiadala ma, aby som jej pridelil službu mimo kráľa, ale nepovedala mi, prečo.“
„Videla z jeho komnát vychádzať istú slečnu. Kráľ jej ani nepovedal, že má inú …“
„Preto mi hovorila, že mu nechce prekážať. Myslel som si, že žiarli na infantku …“
„A preto ste ju s kráľovnou poslali za dvornú dámu mladej kráľovnej?“
„Pochopiteľne. Aby bola mimo kráľa, ale nie až tak ďaleko od neho. Pôvodne chcela úplne odísť.“
„Záleží vám na nej, vaša eminencia?“
„Je mojou najlepšou žiačkou, vaša milosť. Má neuveriteľné nadanie robiť politiku pre blaho krajiny. Veľmi mi pripomína Beatrix.“
„Tú z legendy o okrúhlom stole?“
„Myslím, že to nebola legenda.“
„Poznám spôsob, ako ju udržať na kráľovskom dvore.“
„Bol by som rád, keby ste mi to prezradili, mladý priateľ.“
„Oženil by som sa s ňou …“
„Ste katolícky biskup, ak ste na to náhodou pozabudli …“
„Nepozabudol som, vaša eminencia. Podľa platného cirkevného práva môže byť katolícky kňaz vo výnimočných prípadoch ženatý, lebo Zlatý kánon hovorí, že spasenie duší je najvyšším zákonom cirkvi. Pre spasenie mojej duše je sobáš nevyhnutný a preto je môj celibát v rozpore s cirkevným zákonom o celibáte, lebo …“
„Stačí! Cirkevné právo ovládate skutočne veľmi dobre.“
Mazarin si vzdychol, zobral brko a na list pergamenu napísal biskupovi povolenie na sobáš. Potom ho podpísal a vtlačil naň svoju pečať. Zrolovanú listinu podal biskupovi do rúk:
„Váš sobáš musí aj tak zostať utajený. Ale nie som si istý, či bude slečna súhlasiť … nie je z tých, ktoré naháňajú na dvore ženíchov, skôr naopak …“
„Pokúsim sa vás nesklamať, vaša eminencia. Bol by som rád, keby ste jej dali kratšiu dovolenku …“
„Chcete ju zobrať zajtra so sebou?“
„Áno, vaša milosť.“
„Slečna musí byť ešte pred kráľovskou svadbou späť, na to musíte pamätať.“
„Môžete sa spoľahnúť, vaša eminencia,“ biskup sa uklonil a opustil kardinálove komnaty. Keď vychádzal z predsiene, div netancoval.
„Ešte sa na tú cestu pamätáte?“ usmial sa kardinál.
„A vy ste na ňu zabudli?“
„Nie. Ale pokračujte,“ ešte stále sa usmieval.
Cesta do Toulouse sa vydarila. Athénaïs prestala myslieť na dvor a zistila, že biskup Richelieu je veľmi milý a zábavný spoločník. Jazdili spolu na koňoch, prechádzali sa a zvyčajne večerali sami dvaja pri svetle sviec. Krátko pred kráľovou svadbou sa vrátili do Paríža.
„Milá priateľka, nechceli by ste sa dnes vyspovedať v kaplnke?“ oslovil ju Richelieu keď sa opäť stretli v parku.
„Prečo nie. Máte dnes veľa hriešnikov?“
„Nie, dnes sa môžem venovať iba vám.“
Usmiala sa a išla s ním. Biskup si opäť obliekol sutanu a ujal sa úlohy spovedníka:
„Drahé dieťa, čo dnes ťaží vašu dušu?“
„Láska, vaša milosť.“
„Láska môže dušu iba povznášať a nie ťažiť.“
„Ale toto je láska ku kňazovi, vaša milosť.“
„Niektorí kňazi môžu byť s kardinálskym povolením ženatí, milé dieťa. Preto láska ku kňazovi nie je hriech.“
„A nemohli by ste si také povolenie zaobstarať?“
„Ja už také povolenie mám. Poďte!“
Richelieu ju chytil za ruku a priviedol ju pred oltár. Zobral štólu, ktorou sa zväzujú ruky sobášených, omotal ju okolo ich rúk a kým sa stačila spamätať, bola jeho manželkou. Po obrade zapísal sobáš do knihy a vystavil sobášny list.
„Ale chýba mi ešte jedna drobnosť. Poďte!“
Držiac ju za ruku, priviedol ju do svojich komnát. Biskup kráčal rýchlo a mal dlhé kroky, ona mu sotva stačila. V komnate vytiahol šperkovnicu a z nej vybral nádherný prsteň s obrovskou perlou. Navliekol ho Athénaïs na prst a nežne ju pobozkal.
Večer ju pred komnatami čakal Peyrac. V rukách držal knihu, ktorú si pred niekoľkými týždňami zabudla na lavičke v parku a hneď ju oslovil:
„Počul som, že ste sa už vrátili. Prišiel som vám vrátiť knihu.“
„Ďakujem, pán gróf. Bola som už aj na spovedi.“
„A ako dopadla tá vaša spoveď?“
„Výborne. Zobral si ma,“ a strčila mu pred nos ruku s prsteňom.
Gróf zalapal po dychu: „Veď je to kňaz!“
„No a? Pokiaľ viem, aj kňazi sú muži, nie? Ešte raz vám ďakujem za tú knihu. Dobrú noc, pán gróf!“
„Kardinál Mazarin aj s kráľovnou Annou vás pridelili ku infantkiným dvorným dámam. Ako ste sa zmierili s kráľom?“
„To zmierenie naozaj netrvalo dlho, ale aj tak mu všeličo predchádzalo …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.