Nič pozemské…

Nikolaj Ivanovič býval s dcérou. Zobrala ho ku sebe po smrti jeho ženy, jej matky. Zdravie Nikolaja Ivanoviča sa rýchlo zhoršilo. Smútil za ženou, v byte nemal nikde miesto a nevedel, čo má robiť.
Dcéra robila všetko, aby otcovi pomohla. Ťažko prežila matkinu smrť a nechcela stratiť aj otca.
Často sa trápila, lebo nevedela, čo urobila zle a čo by mala ešte urobiť.
Ale otec jej chradol pred očami. Čoskoro sa už nemohol ani zdvihnúť z postele, skoro nič nejedol pre bolesť žalúdka. Nakoniec bolo treba najať opatrovníčku, aby sa o neho starala, pokiaľ bola dcéra s mužom v práci a ich syn v škole.
„Ocko, ty musíš pozbierať všetky sily. Ak by sa s tebou niečo stalo, ja to neprežijem,“ plakala pri jeho posteli.
Ale Nikolaj Ivanovič sa neprítomne pozrel na dcéru a mlčky zavrel oči. Život v ňom pomaličky vyhasínal.
„Nech sa len rýchlo skončia tieto muky,“ myslel si.
Dcérin plač ho nakrátko vtiahol do života, ale v tých chvíľach cítil veľkú ťažobu.
„Nenariekaj a nechaj ma pokojne umrieť,“ ťažko zašepkal.
Dcéra vypukla do hysterického plaču a on zmĺkol. Bolo mu jej ľúto. Pred vnútorným zrakom sa mu objavovali rôzne útržky z prežitého života – ako žili, aký postavili dom… Všetko zapadá prachom… „Nič nevezmú do tohto bytu a dom predajú,“ rmútil sa Nikolaj Ivanovič.
Potom začala agónia a trvala niekoľko dní. Dcéra bola nevyspatá a vyčerpaná únavou. Na niekoľko minút si ľahla na diván a okamžite zaspala.
Uvidela svoju matku. Stála pred ňou prekrásna, zdravá a prísne na ňu hľadela.
„Mama, ty žiješ?! Aká som šťastná!“
„Žijem, ale nie na zemi. Prestaň zdržovať otca a nepriťažuj mu. Zmier sa s tým a neplač. Dovoľ mu opustiť choré telo.“
Obraz matky zmizol. Dcéra otvorila oči a zamyslela sa. Potom jej pery zašepkali:
„Bože, pomôž môjmu otcovi!“
Pocítila neobyčajné ticho v izbe a rýchlo pribehla k otcovej posteli. Nikolaj Ivanovič ležal so zjasnenou tvárou a nič pozemské ho už neznepokojovalo…