Fouquetov zločin
Krátko po tom, ako Athénaïs začala chodiť k Voisinovej, prišiel za ňou kráľ:
„Mohli by ste ísť so mnou? Chcel by som vám niečo ukázať.“
„Rada,“ odpovedala a nechala sa viesť.
Prišli do súkromnej časti kráľovského paláca. V tejto časti nebola odvtedy, čo sa rozišli. Mala trošku obavy a on to hneď zbadal:
„Nebojte sa, chcem vám ukázať komnaty, ktoré pozná naozaj iba pár ľudí. Na ich urodzenosti vôbec nezáleží.“
Nestačila mu ani odpovedať, keď zastali pred dverami. Kráľ vytiahol kľúč a tie dvere otvoril. Pred nimi sa objavila kaplnka. Ale táto bola akási iná. Steny boli biele, lavice jednoduché, oltár z bieleho mramoru a uprostred neho stál obrovský červený kalich z benátskeho skla obklopený kruhom sviec. Nad oltárom bola jediná nástenná maľba – obrovské oko a nad ním bola klenba. Maliar, ktorý ho maľoval, v ňom zachytil vzácnu iskierku života, lebo vyzeralo úplne ako živé a zdalo sa, že môže každú chvíľu žmurknúť.
S úžasom a bez jediného slova si obzerala prostú, ale pritom tak nevýslovne vznešenú kaplnku.
„Páči sa vám?“
„Áno. Je … úchvatná. Načo ju máte tu?“
„Každú nedeľu napoludnie je v nej pobožnosť. A okrem toho na Veľkú noc, na Turíce, týždeň pred sviatkom Panny Márie a po Vianociach.“
„Ale veď vy každú nedeľu chodíte ráno na pobožnosť …“
„Áno, rád počúvam Richelieho kázne. Ako ste si mohli všimnúť, chodím iba na jeho omše.“
„Viete kto mu tie kázne písal?“
„Nepíše ich on?“
„Teraz áno. Ale predtým som mu ich písala ja.“
„Tak preto sa mi tak páčia … ohne pekelné.“
„Tie ohne sú jeho, to ostatné bolo moje.“
„Aha! Spomínam si, že raz na kazateľnici náhle očervenel. Myslel som si, že mu je zle.“
„Bolo. On to predtým totiž nikdy nečítal.“
„Čím vás vtedy tak nahneval?“
„To bolo vidieť?“
„Hlavne počuť. Ale klobúk dole pred Richeliem, povedal to pekne nahlas a ešte sa pritom drzo pozeral do očí mne.“
„Celý on.“
„Tak čo vám vyviedol?“
„Podvádzal v kartách.“
„Však to robí vždy.“
„Veď hej, ale vtedy z toho upodozrieval mňa.“
„Už aj vás? Mňa od samého začiatku ako ho otec priviedol na dvor. Takže preto ste mu tie karty tak rozkošne hodili do hlavy.“
„Preto. A on, namiesto toho, aby sa poriadne rozčúlil, povedal iba, že tehotné ženy bývajú niekedy trošku nervózne. Lotor! Odkiaľ to mohol vedieť, veď to ešte nebolo vidno.“
„Nebol náhodou otcom toho dieťaťa?“
„Ľudovít!“
„No dobre …“
„Nezahovárajte! Tak kto sem chodí?“
„Tí najlepší z najlepších …“
„Nepreháňajte.“
„Nepreháňam. Je to napríklad kráľovná Anna, váš priateľ Nicolas, kardinál Mazarin, jeho syn, ale aj ten bláznivý Richelieu …“
„Richelieu? Nič také mi nehovoril …“
„Napriek tomu, že ste mu písali kázne?“
„Napriek tomu.“
„Asi to bude tým, že som najprv nechcel, aby sem chodili ženy.“
„A teraz?“
„Bol by som rád, keby ste sem chodili aj vy, madam de Scarron, grófka de Peyrac a ešte niekoľko ďalších dám …“
„Prečo ste tu nechceli ženy?“
„Mal som obavy, že niečo prezradia. Ale keď ste sa stali mojím spojencom proti travičom, zmenil som názor. Teraz viem, že ženy dokážu udržať tajomstvo,“ kráľ sa uklonil a pobozkal jej ruku. „Aj kráľovná tu bola zatiaľ iba raz.“
„Prečo sú tie vaše pobožnosti tajné? Veď o Bohu predsa vedia všetci …“
„Aj inkvizícia?“
„Máte pravdu, tí čo vraždia, o Bohu nevedia vôbec nič …“
„… Iba hovoriť. Ale to nie je len o Bohu. Je to o jeho zákonoch a o pravde. A pravda je pre mnohých neprijateľná.“
„Nuž … je to tak … napokon aj v kláštore som niečo také zažila.“
„Vy už viete o tom, že pápež má knižnicu rozdelenú na dve časti – verejnú a tajnú.“
„Áno, v tej tajnej sú veci, čo sa týkajú jedov …“
„Áno, aj to sa tam nájde, ale sú tam aj iné, oveľa zaujímavejšie spisy. Napríklad o tom, že človek na zemi žije viac životov.“
„O tých životoch mi už Mazarin hovoril. Nepovedal, že je to z tej tajnej knižnice … Ale prečo sa nepamätáme na to, že sme tu už boli?“
„Predstavte si, že stretnete v budúcom živote toho opáta …“
„Bŕŕ!“
„Nie je teda lepšie, ak nevieme, čo urobil predtým? Ak sa zmení, tak načo by sme to potrebovali vedieť?“
„A ak nie?“
„Tak ho aj tak spoznáte podľa skutkov.“
„A nie je to trošku zložité?“
„Je to iba pre vaše dobro. Inak by ste sa ho asi stránili.“
„A asi by som sa ho aj bála.“
„No a v tom zabudnutí je milosť pre vás obidvoch, lebo sa na neho nepozeráte s predsudkami.“
Keď Athénaïs prišla v nedeľu, kaplnka bola plná. Pobožnosť viedol Richelieu. Vo svojej kázni spomínal mnohé, čo už vedela od Mazarina.
Jedného dňa sa Nicolas ponáhľal za kráľom. V parku však stretol markízu Sévigné.
„Už dlho som vás nevidela na omši, milý priateľ.“
„Môj čas je veľmi vzácny pre blaho kráľovstva, milá … markíza.“
„Nehovorte mi, že nechodíte na žiadne omše.“
„Chodím na súkromné pobožnosti ku kráľovi. Myslím si, že to stačí. Teraz ma ospravedlňte, kráľ ma čaká.“
Ešte v ten večer priniesol poslíček Fouquetovi zapečatený a prevoňaný list. Zo záplavy kvetnatých slov a fráz vyrozumel, že ho dáma, ktorá sa nepodpísala, pozýva na schôdzku. Nicolas išiel. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď spoznal Sévigné …
Markíza celý čas milo štebotala a jeho ani nepustila k slovu. Našťastie, lebo on sa z tohto náhleho prekvapenia dlho nestačil spamätať. Na rozlúčku jej povedal, že akosi nebude mať na ňu čas, lebo musí vybaviť jednu dôležitú úlohu. Markíza ho ešte veľmi dlhý čas ostreľovala ľúbostnými listami a pozvánkami na schôdzky, ale on sa najprv vyhováral, ale nakoniec jej veľmi dôrazne a nie práve jemne povedal, že nemá záujem. Ona to pokladala za osobnú urážku a začala konať …
„Dôstojný pán, počula som niečo nehorázne. Markíz Fouquet povedal, no ja to nemôžem ani vypovedať, také rúhanie. Predstavte si, že vraj … no ale ja to nepoviem,“ začala jednu zo svojich spovedí u biskupa Richelieu.
„Ale, milé dieťa, len to povedzte, keď ste už začali. Ako inak vám mám dať rozhrešenie?“
„Vaša milosť, pán biskup, ja neviem, ja to nemôžem ani vypovedať …“
„Ale, ale, milé dieťa, a nepovedali ste to už niekomu?“
„Nóó, ešte … ale áno, už som to povedala.“
„A komu ste to povedali?“
„Biskupovi Bossuetovi, ktorý tu bol včera.“
„Bossuetovi?!“ poskočil v spovednici Richelieu. Potom sa spamätal a mierne pokračoval: „Milé dieťa, čo ste už raz povedali, to počul i náš Otec na nebesiach, môžete to pokojne zopakovať, veď viete, že sme jeho zástupcovia tu na zemi.“
„No tak ja to poviem. Povedal, že vraj nemôže chodiť do kostola, lebo sa mu to bridí!“
„Naozaj to tak povedal?“
„Presne tak, hovorím číročíru pravdu. Ako by som ho ešte teraz počula.“
„A nepovedal to predsa len trochu inak, napríklad že pre pracovnú zaneprázdnenosť tam nemôže chodiť?“
„Nie, rozhodne nie! Ja viem presne, čo povedal.“
„Dobre, milé dieťa, a čo ešte trápi vašu dušu?“
„Ešte tá nová kuchárka, tá povedala, že … A ešte sluha v koniarni hovoril … A komorná Louise povedala … a … a … a …“
„Dobre, dobre, milé dieťa, to by stačilo. Pomodlite sa tri otčenáše a venujte pre svätú cirkev sto livier. Teraz choďte v pokoji a už nehrešte.“
„Ľudovít, musím vám niečo povedať!“ vyhŕkol Richelieu, keď vyhodil sluhov, ktorí sa mu zdali pomalí. Psi vybehli aj sami.
„Čo také, Richelieu?“
„Ona ho udala jezuitom!“
„Čo?! Koho?!“
„Fouqueta!“
„Čože? Prečo?“
„To, že povedal, že nechodí do kostola, ona to tak prevrátila, že je z toho ťažký cirkevný zločin. A musela to povedať tomu inkvizítorovi Bossuetovi! Ešte že sa tu nezjavil dnes, našťastie mal iné povinnosti. Ale zajtra ho už môžeme očakávať!“
„Ihneď zožeňte Nicolasa a Athénaïs!“
„Drahý Nicolas, máme pre vás nepríjemnú správu. Udala vás,“ začal kráľ.
„Čo? Kto?“
„La chèvre,“ odpovedal biskup.
„Ako ste sa to dozvedeli, Richelieu?“
„Bola, našťastie, na spovedi, a teraz viem všetky klebety tohto dvora.“
„Komu ma udala?“
„Radšej sa ani nepýtajte – Bossuetovi!“
„Tak to je zlé, veľmi zlé. Potvora jedna! To mám za to, že som odmietol jej nadbiehanie.“
„Takže ohrdená milenka?“
„Kdeže milenka! Ježibaba to je! Ona ňou iba chcela byť. Je to veľmi zlé?“
„Ešte horšie, ako si myslíte. Podľa cirkevného zákona ste spáchali najťažší zločin a inkvizícia vás nielenže môže upáliť, ale zhabe vám celý majetok.“
„To snáď nie?!“
„Žiaľ, áno. Spomeňte si na Peyraca … ani kráľ proti tomu nemôže nič robiť.“
„Čo spravíme?“
„Musíme vás nejako ukryť,“ povedal kráľ.
„Kde ma chcete ukryť? Na to, aby som roky trčal niekde na Martiniqueu nemám čas!“
„Martinique je dosť od ruky. Ukryjeme vás tu, na kráľovskom dvore,“ ozvala sa Anna Rakúska.
„Nepočuli sme prichádzať vaše veličenstvo,“ poznamenal prekvapený kráľ.
„Nechcela som rušiť vašu poradu, ale zdá sa, že vec je veľmi vážna. Ospravedlňujem sa, že som prišla nevhod, ale prišla som po slečnu de Tonnay-Charente, ak dovolíte.“
„Ako to vaše veličenstvo myslelo s tým ukrytím na dvore?“ spýtal sa Ľudovít.
„Jednoducho, pod sviečkou býva najväčšia tma. Povedzme, že Fouqueta necháme zatknúť políciou. Najlepšie, ak bude pri zatýkaní aj istý pán d’Artagnan, vtedy sa to dozvie celé Francúzsko. Kráľ zhabe Fouquetov majetok a tým predbehne inkvizíciu. Potom už cirkev stratí záujem o takého chudobného hriešnika a láskavo nám ho ponechá v kráľovskom väzení, povedzme niekde v Pignerole v talianskych Alpách,“ vysvetlila pokojne kráľovná.
„A to ho potom prepustíme z väzenia, keď ho krátko pred tým pripravíme o dobrú povesť a majetok?“ spýtal sa začudovaný kráľ.
„Nie. Namiesto Fouqueta nastúpi minister s iným menom. Dôveryhodné osoby v kráľovských službách mu vyhotovia nové meno a nový životopis. Bolo by dobre, keby tento nový minister mal rodinný pôvod niekde v zahraničí, povedzme v Anglicku, Škótsku alebo Írsku, aby nebolo možné tak ľahko odhaliť markízove maskovanie. Potom nám kardinál Mazarin odporučí človeka, ktorý pre neho pracoval, povedzme, v čase Frondy.“
„Ale ja som pre kardinála Mazarina pracoval. Frondisti ma poznali pod menom Colbert …“ poznamenal Fouquet.
„Čo urobíme s jeho tvárou?“
„Nič. Zo začiatku mu možno dáme vypchávky do líc, potom môže Nicolas pribrať aj prirodzene. A nakoniec – viete koľko ľudí na svete sa podobá?“
„A jeho rodina?“
„S mojou rodinou sa netrápte,“ odpovedal Fouquet, „manželka bude rada, že ma neuvidí a mne tiež nebude chýbať.“
„Dostane odškodné a aj tak bude musieť odísť mimo dvora,“ odvetila kráľovná.
„Takže je všetko vyriešené. Skladám hold vášmu umu, vaše veličenstvo,“ povedal kráľ a s úklonom pobozkal kráľovnej ruku.
„Milý Nicolas, nezabudnite nechať na nejakom nápadne nenápadnom mieste tie jej vyvoňané ľúbostné listy. Dúfam, že ste ich nespálili?“ ozvala sa Athénaïs.
„Našťastie nie, ale chcel som. Nech sa skompromituje aj ona, potvora jedna!“
Bossuet prišiel veľmi skoro. Kráľ mu oznámil, že markíza Fouqueta musel z dôvodu podozrenia na obrovský finančný podvod uväzniť, jeho majetok zhabať a až po vyšetrení tejto záležitosti novým ministrom financií bude môcť dať markíza k dispozícii cirkevnému vyšetrovaniu.
Biskup súhlasil, hlavne keď dostal od kráľa peniaze na „nutné cirkevné výdavky“.
Čoskoro uviedol kráľ na dvor nového ministra financií Colberta. Ten, ihneď po nástupe odhalil podvody svojho predchodcu. Kráľ mu za to daroval značný majetok. O chudobného Fouqueta inkvizícia už záujem neprejavila …
„Aha! Tak Colbert je Fouquet,“ zasmial sa Saint-Simon.
„Vy ste si nevšimli tú podobu?“
„Vŕtala mi v hlave … Ale mnohí ľudia sa podobajú.“
„Dúfam, že to nikomu neprezradíte.“
„Nikomu a inkvizícii už vôbec nie. Aj mne zabili … Ale vráťme sa k tej vašej la chèvre … Pomsta ohrdenej milenky … Pekné … Pán d’Artagnan naozaj našiel jej ľúbostné listy a milá markíza mala čo vysvetľovať … Ale aj tak sa budem musieť na niektoré veci opýtať kráľa.“
„Tieto udalosti vám kráľ nepotvrdí. Radšej sa spýtajte markíza de Louvois, biskupa d’Estrées alebo priamo Colberta.“
„Prečo by kráľ odmietol svedčiť, keď je to tak, ako ste mi povedali?“
„Lebo … lebo je to trošku zložité.“
„V čom?“
„Lebo tento kráľ nie je ten, ktorý to videl,“ zašepkala.
„Čože?!“
„Prosím, počúvajte,“ a Athénaïs pokračovala vo svojom rozprávaní ďalej.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.