Natália (18. pokračovanie)

Medzitým…

Otvorili sa dvere a vošla kuchárka:
„Slečna, je tu nejaký dôstojník a chce s vami hovoriť.“
„Dôstojník? Takúto návštevu nečakám. Ale uveďte ho, prosím, do jedálne, prídem hneď.“
V jedálni stál ohlásený kapitán a prezeral si obrazy, ktoré viseli na stenách. Na niektorých boli krajinky, na iných portréty.
„Dobrý deň, pane, čím vám môžem poslúžiť?“
Oslovený sa obrátil, zasalutoval a začudovane povedal: „Neviem, slečna, čím by ste mi mohli poslúžiť vy. Ja tu čakám na paniu tohto domu.“
„To som ja. Môžete mi povedať o čo ide? Ale sadnite si, nebudeme predsa stáť.“
Hosť si sadol a chvíľu si neveriaco prezeral mladú dámu, ktorá si sadla oproti a potom začal:
„Slečna, naša vojenská stotina má cvičenie a potrebovali by sme ubytovanie.“
„Pane, viete si predstaviť, ako by som v tomto malom dome ubytovala sto ľudí?“
„To nemusí byť v dome. Môže to byť aj v senníku, sú to vojaci a sú zvyknutí na tvrdšie podmienky. Lenže, každý z nich má aj koňa.“
„Ak vám stačí senník na spanie, tak je to v poriadku. Je teplo, ale kone?… Hm… i to by šlo, dám vypratať starú šopu. Zmestia sa tam, nebojte sa. A kde chcete bývať vy?“
„Bol by som vám vďačný za izbu, ale ak by to malo uškodiť vašej povesti, vyspím sa aj v senníku.“
„O moju povesť sa nebojte, tej už nemôže uškodiť nič. Počkajte teda, dám vypratať tú šopu pre kone. Zatiaľ sa môžeme naobedovať. Dúfam, že vás môžem pozvať?“ usmiala sa.
„Slečna, rád prijmem vaše pozvanie. Bude mi potešením,“ odpovedal kapitán a pobozkal jej ruku.
„Ale ako je to so stravou pre ostatných vojakov a krmivom pre kone? Obávam sa, že toľkých ľudí a toľko zvierat neuživím.“
„Nebojte sa, nebudeme vám na obtiaž. Poľná kuchyňa sa o stravu pre mužstvo postará. Boli by sme vám však vďační, keby ste nám mohli doporučiť nejaké gazdovstvo, kde by sme si moli zakúpiť suroviny.“
„A nechceli by ste kúpiť tento majetok?“
„Takýto majetok pre armádu? To nemyslíte vážne, veď by ho bola škoda!“
„Ale áno, myslím to vážne. Ja totiž nedokážem uriadiť chod tohto hospodárstva. Pravdu povediac, to by som veľmi ľahko dokázala, keby ma tu niekto poslúchal.
Ale v tomto kraji je žena niečo podradné, zvlášť keď nemá muža. Paholkovia si robia čo chcú, lebo im nehodlám byť po vôli. Pred pár dňami som napríklad išla do mesta a z cesty som videla, ako jeden z nich spí pod stromom. Keď som ho zobudila, odvrkol mi, že ešte neklesol tak hlboko, aby mu rozkazovala žena. Hovorím vám, prerastá mi to tu cez hlavu. Mám toho plné zuby.“
„Tak prečo ich jednoducho nevyhodíte?“
„To som už raz urobila a prišli ešte horší. Neviem ako ďalej, ten majetok mi je takto len na príťaž.“
„To snáď nebude až také zlé, nestretol som sa ešte s tým aby sluhovia neposlúchali gazdinú.“
„Počkajte chvíľu, presvedčíte sa.“

O chvíľu Natália prikazovala dvom paholkom: „Tá šopa musí byť bezpodmienečne o hodinu vyprataná pre vojenské kone! Nič tam nemôže zostať. Veci prenesiete do novej šopy, tam sa zmestia. Rozumeli ste?“
„Rozumeli, slečna.“
Keď sa za paholkami zavreli dvere, Natália požiadala kuchárku, aby im priniesla obed. Počas jedla musel aj hosť chtiac-nechtiac uznať, že správanie paholkov a hlavne tón ich reči naozaj boli, jemne povedané, drzé.
Po obede domáca pani vyprevadila hosťa na dvor. Paholkovia sa vyvaľovali na slame a práca, samozrejme, nebola urobená. Natália bezradne mykla plecami. K tomu nebolo treba viac dodať. Kapitán sa nahneval a skríkol:
„Tak takto vy plníte príkazy vašej panej?!“
Chlapi sa drzo pozreli kapitánovi do očí a bezočivo odpovedali: „My sme nevládali.“
„Takže nevládali!“ zvolal kapitán. Pochytil o stenu opreté drevené vidly, jediným úderom ich rozlomil na dve polovice. Lenivci zrazu vyskočili na nohy, lebo začali tušiť niečo zlé. Kapitán odhodil menšiu časť a tou väčšou ich začal mlátiť po chrbtoch. Tí nečakali a ako im to ťarbavé nohy dovoľovali, tak utekali po celom dvore a potom von bránou na ulicu. Ale nech sa namáhali ako vedeli, šikovný kapitán im bol neustále za chrbtom a za neustávajúceho kriku pokračoval v bitke. Keď ich prehnal takmer po celej dedine, pomaly sa vrátil späť. Dedina mala opäť divadlo.
„Slečna, vy nemáte príbuzných, keď ste tu sama?“
„Mám, ale tí sa urazili, lebo som sa nielenže nevydala, ale som si dovolila i študovať.“
„A kde ste študovali, slečna?“
„V Paríži na akadémii umení.“
„A čo ste študovali, ak sa smiem spýtať?“
„Literatúru a maliarstvo.“
„Aha, tak tieto krásne obrazy ste maľovali vy?“
„Áno, pane. V Paríži som sa živila práve predajom obrazov.“
„Sú krásne, predáte mi nejaký?“
„Za tých paholkov vám namaľujem portrét. Chcete?“
„Samozrejme, ešte ma nikto neportrétoval. Kedy začneme?“
„Kedy budete mať čas.“
„Aj hneď, ale najprv by som vám navrhol jedno dočasné riešenie. Váš majetok je skutočne veľký a bola by škoda predať ho. Mohli by ste ho vojsku prenajať? Takto to robievame, keď sme niekde dlhšie na cvičení.“
„Dobrá myšlienka, ale kto bude na ňom robiť?“
„S tým si nerobte starosti. Vojaci sa oň postarajú. Aj tak sú to väčšinou chlapci z gazdovstiev a vedia čo pôda alebo dobytok potrebujú. Rozhodne nie sú takí leniví, ako tí dvaja. Potom armáda odkúpi celú úrodu za úradnú cenu. Tá je taká, ako obvykle predávate, takže naozaj nebudete v núdzi. To je však riešenie len do zimy, potom sa cvičenie skončí. Majetok armáde nepredávajte, pretože jeho cena je vyššia, akú by vám ona mohla zaplatiť. Nie je tu v dedine nejaký boháč, ktorý by ho chcel?“
„Nikdy som nič nepredávala okrem obrazov. Neviem dokonca ani to, ako treba napísať zmluvu, preto som poprosila o pomoc môjho bývalého priateľa z Rakúska, ktorý so mnou študoval v Paríži. Viete, on je obchodník. Odpísal mi, že veľmi skoro pricestuje. Ale aj tak sa obávam, že to bude trvať asi dva, možno aj tri mesiace.“
“ Bývalého?“
„Áno, podviedol ma.“
„A vy mu dôverujete?“
„Dôverujem mu vo všetkých veciach okrem žien. Nie je to zlý človek, až na túto veľkú slabosť. Je dobrý, čestný a spoľahlivý. Ibaže sa musí vyspať s každou, ktorá nosí sukňu.“
„Tak to teraz nechajme. Ale tú nájomnú zmluvu môžeme napísať, pravdaže, ak budete chcieť.“
„Dobre, napíšme ju čím skôr, aspoň budem môcť spokojne maľovať. Potom sa ukáže čo ďalej.“

Dni sa míňali v práci. Vojaci obrobili polia a hoci títo chlapci z dediny hovorili, že predsa je už len na sadenie a siatie veľmi neskoro, kapitán neustúpil. Netrvalo dlho a polia sa veľmi rýchlo zazelenali.
O týždeň kapitán odnášal podpísanú zmluvu na štáb v neďalekom mestečku. Natália práve začala maľovať obraz, keď niekto zaklopal. Dovnútra vošiel poddôstojník:
„Slečna, hľadal som vašu kuchárku, aby ma ohlásila, ale nenašiel som ju.“
„Musela odísť, má choré dieťa. Čo potrebujete?“
„Chcel by som vedieť, kde je pán kapitán a kedy sa vráti.“
„To by ste predsa ako jeho zástupca mali vedieť lepšie než ja. Šiel na štáb,“ odsekla Natália.
„Na štáb? Tak to sa vráti najskôr o dva dni.“
Správanie poddôstojníka bolo drzé a jeho kalný pohľad svedčil, že pil.
„Môžete láskavo odísť? Mám prácu,“ vyzvala ho príkro.
Poddôstojník však neodpovedal. Začal sa približovať a bľabotal, že ženu s takými krásnymi vlasmi ešte nevidel…
Natália cúvla dozadu a chytila do rúk ťažký džbán z brúseného skla. Bolo jej jasné, že sa niečo stane. Poddôstojník už-už po nej načahoval ruku, keď ho zasiahol úder do hlavy. Džbán sa rozbil a krvavé črepy sa rozsypali po izbe. Chlap sa zvalil na zem.

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…