Ľudovít v ten večer nespustil Lujzu z očí. Keď sa jej zdalo, že pozerá von oknom, nakvapkala mu niečo do pohára. Ľudovít si zobral pohár, nenútene sa s ňou rozprával a keď sa nedívala, vylial ho na podlahu. Potom si začal pretierať oči a ľahol si na posteľ.
„Veličenstvo je unavené?“
„Veľmi, veľmi unavené,“ zívol.
„Budem strážiť váš spánok, ak dovolíte.“
„Nech … sa … páči …“ kráľ zavrel oči a hlasno zachrápal.
Lujza ešte chvíľku počkala a potom sa potichu vytratila. Ľudovít ešte chvíľu počkal, potom potichu otvoril tajné dvere v stene a s Fouquetom, ktorý ho tam čakal, vyšiel.
Nemuseli ju sledovať, Fouquet ho rovno viedol k domu Voisinovej a rovnako mu ukázal cestu cez balkón. Tento raz nemohli prejsť priamo do bosorkinej pracovne, tak počúvali iba za pootvorenými dverami. Ale napriek všetkému, počuli toho dosť.
„Tak čo, moja milá, kráľ už spí?“ spýtala sa bosorka posmešne.
„O to sa vy nemusíte starať. Viem ako ho uspať i to ako z neho urobiť celkom obstojného milenca.“
„Keby ste nemali moje nápoje, nepodarilo by sa vám to.“
„Nemyslite si, že ste až taká dôležitá. Aj iné ženy vedia namiešať zaujímavé nápoje.“
„To je síce pravda, ale niektoré veci sa dajú zadovážiť iba u mňa. Napríklad tie, ktoré pochádzajú z Novej Zeme. Skúste si teda predstaviť, čo sa stane, keď sa raz načas nedostanete k vhodnému nápoju …“
„Mám poistku – dieťa. Čoskoro sa narodí.“
„Hlúposť, muži neznášajú deti.“
„Kráľ miluje malé deti. V zámku nechal zriadiť útulok pre tie opustené. Raz som tam s ním bola. Bláznil sa s tými usoplenými fafrnkami, ktoré ani neboli jeho. Ako sa asi bude venovať svojmu potomkovi?“
„Ak sa má narodiť čoskoro, nemôže byť jeho. Ako jeho milenka …“
„Nemusíte zachádzať do podrobností. Ale aj vy dobre viete, že dieťa sa niekedy narodí aj skôr, než má …“
„Takže okolnosti sa začínajú podobať tým, aké boli pri tom vašom páde z koňa?“
„Prestaňte sa starať do vecí, do ktorých vás nič nie je. Radšej sa starajte o to, aby ste za svoje služby neskončili na hranici.“
„Ja na hranici a vy na ulici. A ak kráľ príde na to, čo s ním robíte, tak vo väzení.“
„Nebojím sa kráľa. Ak by na niečo prišiel, dokážem ho ešte umlčať.“
„Nehovorte mi, že by ste dokázali použiť jed.“
„Už som to raz urobila. Ten, čo mi zlomil nohu už nevidel moje krívanie.“
„A zbavil vás neželaného dieťaťa.“
„Omnoho lepšie než vy.“
„Hovorí sa, že ten mládenec ušiel za more.“
„Ts, ten druhý slaboch by nedokázal zabiť ani muchu. Dobre, že utiekol.“
„Ale jeho louisdory vám vyhovovali …“
„Nielen jeho. Ale chceli ste mi niečo ukázať.“
Voisinová vstala a prešla ku dverám, ktoré boli zavreté. Zaklopala na ne. Otvorili sa a stálo v nich niekoľko mužov v čiernych plášťoch a maskách. Ten, ktorý ich viedol, sa uklonil Lujze:
„Presvedčili ste ma, madam. Naučím vás niečo, čo na kráľovskom dvore ešte nepoznajú. Poďte.“
Muž so svojím sprievodom vykročili ku dverám, za ktorými boli Fouquet a kráľ. Tí sa rýchlo skryli za dlhé zamatové závesy a keď sprievod mužov v čiernom prechádzal okolo nich, pridali sa za nich. Kráľ v duchu ďakoval Fouquetovej predvídavosti s plášťami a maskami. Teraz sa vôbec nelíšili. Voisinová zostala vo svojej pracovni a prijímala ďalších zákazníkov.
Sprievod išiel dlhou tmavou chodbou a potom schodmi smerom dole. Že sú hlboko pod zemou zistili podľa zatuchnutého vzduchu. Vo veľkej slabo osvetlenej miestnosti zastali. Dvaja muži vošli do prítmia. Bolo počuť cvaknutie zámku a škripot dverí. Potom sa objavili. Medzi sebou viedli ďalšieho muža. Mal roztrhaný odev a na tvári zaschnutú krv.
„Pán vojvoda si už asi rozmyslel, komu bude slúžiť. Alebo nie?“
„Rozmyslel,“ kráľ sa zachvel. Podľa hlasu spoznal vojvodu de Vivonne, brata Athénaïs.
„Slúžim kráľovi a vy ma môžete aj zabiť,“ pokračoval väzeň.
„Držte ho,“ pokynul vodca tým dvom. Zobral pohár s vínom, nakvapkal do neho nejaké kvapky a vlial ich nasilu markízovi do krku. Ten sa vzpieral a chcel neželaný nápoj vypľuť, ale takmer sa ním udusil, lebo vodca tejto bandy ho nepustil.
Trvalo krátku chvíľku, kým nápoj začal účinkovať. Vojvoda sa prestal brániť, dokonca pokojne sedel na stoličke. Zdalo sa, akoby zmalátnel a aj jeho reč znela akoby zo spánku. Vodca si sadol oproti nemu a pokojným hlasom mu niečo hovoril. Zdalo sa, že markíz zaspal, ale bolo vidieť, že má otvorené oči strnule upreté na svojho väzniteľa.
Kráľ sa priblížil čo najbližšie, aby počul.
„Pustíme ťa na slobodu a ty počas audiencie prebodneš kráľa dýkou,“ prikazoval.
„Nemôžem zavraždiť. Boh zakázal,“ monotónne odpovedal markíz.
„Závisí od toho tvoja sloboda.“
„Radšej umriem.“
Čierny podráždene vyskočil a zúrivo prevracal všetko, čo mu stálo v ceste:
„Do čerta! Kde všetci berú tú silu odporovať! Všetci okolo kráľa ho odmietli zavraždiť a to dokonca aj v tomto spánku! Tí, ktorí by to boli ochotní urobiť, sa k nemu nedostanú!“
„Ja som sa do jeho blízkosti dostala,“ povedala sucho Lujza.
„Boli by ste ochotná ho zabiť?“
„To záleží od toho, čo tým získam.“
„Najprv sa naučíte vyvolávať magnetický spánok a ovládať spiaceho tak, aby vás poslúchal. Keď to zvládnete, dohodneme sa na ďalších krokoch. A pochopiteľne, aj na odmene. Príďte zajtra. Dnes je už neskoro, mohli by zbadať, že chýbate.“
Jeden z čiernych mužov vyviedol Lujzu von. Čierny niekoľkými slovami prebudil väzňa a ten sa začal znovu vzpierať. Muži ho znovu strčili do väzenia a zamkli. Potom sa vrátili nahor, ale do komnát k bosorke vošiel iba vodca. Fouquet a kráľ sa nenápadne schovali a po odchode ostatných potichu vošli do komnaty, kde počúvali aj predtým.
„Súhlasila?“ opýtala sa Voisinová.
„Áno. Uvidíme, či to zvládne,“ sucho odpovedal muž.
„Ako sa jej odmeníte?“
„Podhodím jej nejaký majetok.“
„Myslíte si, že bude mlčať?“
„Obávam sa, že nie. Aj pred vami povedala veľa. Ale keď splní úlohu, môže aj ona zaspať naveky.“
Voisinová sa zasmiala.
„A ten vojvoda?“
„Ako ostatní. Skúšal som na neho aj nápoj pravdy. Urobil mnohé veci, ktoré nechcel, ale zabiť som ho nedonútil!“
„Prečo na to nevyužijete markízu Brinvilliers?“
„Otvorená vražda by bola lepšia. Zbavili by sme sa súčasne aj kráľových prívržencov. A ju už aj tak mnohí podozrievajú.“
„Načo potom potrebujete tú malú?“
„Ak dokáže ovládnuť kráľa, presadíme si svoje záujmy bez toho, aby nás niekto podozrieval. Dokonca by to tak bolo lepšie, lebo by si mysleli, že je to znovu jeden z jeho absolutistických vrtochov a robil by nám štít.“
„Kedy príde?“
„Zajtra. Nech ju váš sluha privedie rovno dole …“
„Dobre. Ale teraz sa venujme príjemnejším veciam,“ Voisinová vstala, pobozkala muža a odviedla ho inými dvermi do svojej spálne.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.