Prišiel posol z Francúzska a priniesol Karlovi list. V liste sa písalo, že jeho otec kráľ Ján Luxemburský padol v hrdinskej bitke pri Kreščaku. Karol dočítal, posla poslal do kuchyne a zavolal Beátu. Stručne jej oznámil, čo sa stalo.
„Viem o tom, Karol. Pred niekoľkými dňami bol pri mne tvoj otec. Vlastne to bola iba jeho duša. Bola tmavá a mala veľa krvavých rán. Vyčítal mi, že som ho oklamala, že chcel zo mňa urobiť najbohatšiu ženu Európy, že ma miloval a ja že som ho zradila. Napriek tomu všetkému, čo som mu urobila, že si želá, aby som si nechala ten zlatý poklad, ktorý mi už raz daroval.“
„Lenže posol priniesol ešte jednu truhlicu zlata pre teba.“
„Vravel, že mi ešte niečo posiela … Ale … Karol, ja to zlato nechcem. Ani to predtým ani toto. Ty chceš budovať, tak buduj z neho. Ale mám jednu podmienku – nesmieš mi povedať, na čo si ho použil, dobre?“
„Prečo si ten poklad nechceš nechať? Patrí ti plným právom.“
„Nemôžem ho ani vidieť a ani sa ho dotknúť. Neviem, či mi budeš rozumieť …“
„A prečo nechceš vedieť, čo by som ním zaplatil?“
„Vieš, ak by som v meste videla budovu z neho postavenú, pripomínala by mi moju hanbu …“
Smrť kráľa rozviazala naplno Karlovi ruky. Pustil sa do uskutočňovania svojich snov a začal budovať. Skutočnou sa stala univerzita, budovali sa nové kláštory i chrámy i Nové Město Pražské. A v horách mimo Prahy začal rásť Karlštejn. Nový kráľ pozýval architektov i umelcov, rozprával im o tom, ako si hotové diela predstavuje. A v jeho pracovni vznikali nové a nové plány.
Bolo leto a Karol sa vybral na Karlštejn. Zobral so sebou aj Beátu a ešte niekoľkých rytierov. Neboli tam dlho, keď ich v jedno ráno zastihol posol, ktorý priniesol správu, že kráľovná Markéta umrela. Večer si išla ľahnúť a ráno ju našli mŕtvu.
Kráľ sa vrátil do Prahy, aby zistil, čo sa stalo. Beáta zostala na Karlštejne a zostala tam aj počas pohrebu kráľovnej.
O niekoľko dní sa Karol vrátil.
„Beáta, Markéta bola zavraždená. Urobil to jej milenec na objednávku. Priznal sa.“
„Ako si sa o tom dozvedel?“
„Poznal som jej milenca. A on naraz z hradu zmizol. Kúpil si veľký dom v Prahe a peniaze míňal akoby jeho truhlice nemali dna. Raz sa v opilosti priznal. Bolo to v jednej krčme. Bol tam práve Orlík a ten mi ho hneď aj priviedol. U kata povedal ostatné. Nebol popravený verejne. Bol to predsa len šľachtic.“
Odmlčal sa. Potom pokračoval:
„Beáta, nechcela by si sa … za mňa vydať?“
„Ty si ma chceš zobrať?“ prekvapene sa spýtala.
„Áno. Nedokážem bez teba žiť. Keď si bola preč, stváral som samé hlúposti. Bál som sa, že sa už ku mne nevrátiš. Ale ja som ťa otcovi nezapredal. Musel mať najatého človeka, ktorý ma sledoval. Tak si ma vezmeš?“
„Dobre, Karol. Ale mám podmienku. Tvoja duša je zaťažená bažením po ženách. Ak mi za rok dokážeš, že žiješ iba pre mňa, vydám sa za teba.“
Kráľ súhlasil a čakal. Lenže Beáta sa mu vyhýbala rovnako ako doposiaľ a on začal žiarliť. Žiarlil tak, že každé stretnutie s ním vždy skončilo hádkou. Tým viac sa vyhýbala Karlovi a on viac a viac žiarlil. Dokonca o niekoľko mesiacov zobral aj svoju ponuku manželstva späť s tým, že mu môže byť milenkou tak ako doteraz.
„Nie, Karol, ja už tvojou milenkou nebudem. Už nemám chuť neustále zabúdať na tvoje podrazy a zrady!“
„Nie je v tom náhodou iný muž? Viem, že si bola bezo mňa na Karlštejne!“
„Ty si toho stačil zistiť.“
„Takže je to pravda?!“
„Samozrejme. Bola som tam.“
„S kým?!“
„S Arnoštom a Orlíkom. Hľadali sme ťa, ale ty si bol u jednej mladej záhradníčky. Tak sme ťa nechceli rušiť!“
„Od dnešného dňa ti zakazujem akékoľvek výjazdy z hradu! Rozumela si?! Akékoľvek!“ a Karol vyšiel a zlostne buchol dvermi.
O niekoľko dní sa stretla na nádvorí Beáta s Arnoštom. Len čo sa pozdravili, arcibiskup sa spýtal:
„Dlho som vás nevidel vonku. Boli ste chorá?“
„Nie, našťastie nič mi nie je. Lenže nemala som čas. Kráľ ma teraz zamestnáva dosť dlho.“
„To vás nepustí ani na prechádzku?“
„Nie. Dokonca ma nepustí ani len za hradnú bránu. Dal taký príkaz strážcom.“
„A to prečo? Veď s ním už dávno nežijete.“
„Práve preto. Myslí si, že za všetkým je iný muž.“
„Prečo od neho neutečiete?“
„Keby som mala kam, urobila by som to aj hneď. Lenže do môjho domu sa môže dostať kedykoľvek. A navyše tam aj tak nikto iný nie je. Tu na hrade sú aspoň ľudia a tak si myslím, že mi dá pokoj.“
„Prečo nepoprosíte o pomoc niekoho z rytierov?“
„Lebo nechcem byť nikomu na ťarchu. A kráľ mi ešte stále nevyplatil odmenu za službu. Nemám totiž žiadne peniaze. Nemám nič, nemám nikoho. Takže musím zostať iba tu. Dúfam, že sa to tu bude dať vydržať.“
„Prepáčte, skoro som zabudol. Dnes vám prinesiem peniaze za mesiac vašej práce pre mňa.“
„Och, to je ako dar z neba! Dobre, budem vás popoludní čakať.“
V ten deň, keď sa Karol začal pripravovať na nový sobáš, rozhodla sa, že už na hrade nezostane. Odovzdala mu kľúče a žiadala si vyplatiť kastelánsku odmenu za vykonanú prácu.
„Milá Beáta, žiadnu odmenu ti nevyplatím. Ty keď máš peniaze, si nezávislá a zvykneš utekať z bezpečia. Takže toto je jediný spôsob, ako ťa môžem ochrániť aj proti tvojej vôli.“
„Ty ma tu chceš naďalej väzniť?“
„Nie si vo väzení, po hrade sa môžeš pohybovať slobodne.“
„Tak mi prispej aspoň na výchovu synov. Vieš veľmi dobre, že ma otec vydedil, keď som ťa odmietla otráviť. Aspoň takto by si sa mi mohol poďakovať.“
„Nedám ti žiadne peniaze. O synov sa aj tak starám ja.“
„Keby si sa tak dobre chcel starať o všetky svoje nemanželské deti ako sa staráš o mojich synov.“
„Ako to myslíš?“
„Tak! Sluhovia v hrade pomaly uzatvárajú stávky, ktorého nemanželského syna uznáš za legitímneho dediča. Asi si stratil prehľad, ale máš ešte najmenej dvoch synov starších než sú tí moji. O nemanželských dcérach nemám prehľad. Lenže tí tvoji synovia, ku ktorým sa ty nepriznávaš, sú nevzdelaní. Pretože ty si ich matkám neplatil ani len to, aby tie deti mali z čoho vychovať. Bola to jednoducho ich vec, že samé porodili tvoje deti. Iní tvrdia, že keď sa oženíš, dediča sa dočkáš od svojej novej manželky.“
„Odkiaľ si sa to dozvedela?“
„Chceš tvrdiť, že to nie je pravda?!“
Stáli oproti sebe a zdalo sa, že už-už bude hroziť výbuch. Lenže Karol si sadol a pokojne pokračoval: „Kam chceš utiecť tentoraz?“
„Nebudem utekať. Opúšťam ťa, Karol a už sa k tebe nevrátim.“
„Ako sa chceš sama živiť?“
„To ťa vôbec nemusí trápiť. Vieš veľmi dobre, že ako žena môžem robiť iba slúžku alebo kuchárku. Prácu, kde by som využila svoje vzdelanie inde nedostanem. Ale hovorím ti: Ak sa nedočkám od teba odmeny za prácu, stane sa zo mňa slúžka! U teba už nezostanem!“
„Tak nezostaneš. A môžeš mi povedať prečo?“
„Pre tvoje nálady a neustále behanie za ženami. Pre tvoju vypočítavosť, nespoľahlivosť a množstvo iných chýb, ktoré nechceš odstraňovať.“
Karol ju však odviedol do jej izby a dvere zamkol so slovami, že počká, kým Beáta zmúdrie.
Večer, keď jej slúžka priniesla jedlo, našla Beátu ležať na podlahe. Čelo mala horúce a bola v bezvedomí. Hneď utekala pre kráľa. Karol dobehol, zdvihol ju na ruky a položil ju na posteľ. Slúžka mu priniesla vodu a obklady a Karol jej ich sám dával na čelo. To trvalo celú noc.
Lekár, po ktorého kráľ poslal, tvrdil, že je to nervová horúčka. Trpia ňou tí, ktorým sa nechce žiť. Málokto sa z nej opäť preberie k životu.
Ráno na chvíľu otvorila oči. Keď zbadala kráľa, rozkričala sa:
„Čo tu chceš?! Zobral si mi už všetko! Nechce sa mi žiť! Nechaj ma aspoň umrieť bez tvojej prítomnosti!“
Lekár ho vyviedol von. Vysvetlil mu, že aj veľké rozčúlenie ju môže zabiť. Karol pochopil a poslúchol. Poslal po arcibiskupa. Arnošt zostal, sadol si na kráľove miesto a kým ležala v bezvedomí, vymieňal jej obklady on.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.