Svätý Grál
Blížili sa Turíce. Karol sedel za stolom spolu s Arnoštom a rozprávali sa. Zrazu Karol videl. Obaja s arcibiskupom vystúpili vysoko, veľmi vysoko. Ocitli sa v okrúhlej stĺpovej sieni. Okolo každého stĺpu stáli dvaja anjeli s plamennými mečmi. Uprostred siene stál obrovský okrúhly stôl s dvadsiatimi štyrmi zlatými kreslami. Na všetkých sedeli rytieri oblečení v najčistejšiu beľ so zlatou holubicou na prsiach. Iba dve kreslá boli voľné. Do jedného si sadol Arnošt. Zrazu bol v miestnosti aj Orlík, ktorý si sadol do posledného kresla. Karol stál obďaleč a vedel, že jeho miesto medzi rytiermi nie je.
Za vrchstolom sa nachádzalo ešte jedno, dvadsiate piate kreslo. Bolo iné ako ostatné. Vyzeralo ako trón vytesaný z jediného kusu najžiarivejšieho diamantu a bolo určené pre kráľa Svätého Grálu. Vtom sa trón ocitol vo svetle, ktoré žiarilo silnejšie ako tisíc sĺnk a zaznel hlas silnejší ako tisíc hromov:
„Duch, ktorý si v mnohých životoch na Zemi nosil mnohé mená a teraz si pozemským kráľom, hľaď a počúvaj. To, čo vidíš pred sebou, je na zemi bájami opradený stôl kráľa Artuša. Dvaja tvoji poddaní sú jeho rytiermi. Ty si však kráľ a ako kráľovi ti bola daná do rúk moc. Tvojou úlohou je pomáhať ľuďom nájsť tú pravú cestu k Bohu. Máš vybudovať školy a kláštory na novom mravnom základe a preto ti teraz smie byť darované viac. Zostav družinu dvadsaťštyri rytierov, obraz toho, čo vidíš tu. Tých rytierov však nebudeš vyberať ty, lebo tvoje srdce je niekedy zradné. Dvaja moji rytieri, ktorých tu vidíš a ktorí teraz žijú v tvojej krajine, tí ich budú vyberať. Rytieri, ktorých veľmi starostlivo vyberú, musia byť ľudia statočného srdca a veľkej odvahy, ktorý budú ochotní bojovať za pravdu za každých okolností. Buď im nápomocný a splň všetky ich želania. Urovnaj ich pozemské kroky, aby vládli duchu. A teraz choď a konaj!“
Vtedy Karol v stĺpe svetla, ktoré obklopovalo trón uvidel Toho, ktorý k nemu hovoril. Bol jasný a žiarivý, akoby to bolo svetlo samo. Bol to kráľ Svätého Grálu – Parsifal. Zrazu Karol precitol doma, za stolom. Dlho mlčal a snažil sa pochopiť, čo videl. Napokon sa ozval:
„Arnošt, videl si?“
„Bol som tam s tebou a s Orlíkom. Máš vybudovať okrúhly stôl s dvadsiatimi štyrmi rytiermi.“
„Ale ako?“
„Vyhraď nám jednu komnatu, kde bude stáť okrúhly stôl. Videl si ako vyzerá ten skutočný. Daj vyhotoviť jeho pozemskú napodobneninu.“
„Zo zlata?“
„Nie. Na zemi potrebujeme obyčajnejší stôl. Daj ho urobiť z tmavého dreva. Kríž v strede nech je vyhotovený zo svetlého dreva.“
Vtedy sa otvorili dvere a dnu vošiel Orík.
Ešte v ten istý deň vyhľadal Karol najlepšieho pražského stolára a objednal u neho obrovský okrúhly stôl pre dvadsaťpäť osôb. Mal byť vyhotovený z tmavého orechového dreva a v strede mala byť intarzia rovnoramenného kríža zo svetlého lipového dreva. To najlepšie vyhovovalo pozemským potrebám a zároveň vystihovalo stôl, ktorý videl Karol tam hore.
Stôl bol vyhotovený presne podľa jeho popisu niekoľko týždňov pred Vianocami. Každý týždeň Karol chodil kontrolovať jeho výrobu a tak na ňom nebolo jedinej chybičky. Medzitým preň vyhradil obrovskú sieň na Pražskom hrade, do ktorej dal vyhotoviť dvanásť mramorových stĺpov. Stôl uložili v strede miestnosti tak, že každé rameno kríža, ktorý bol v strede, ukazovalo jednu svetovú stranu. Taktiež k nemu boli vyhotovené kreslá. Dvadsaťštyri rovnakých kresiel a jedno vnešené pre kráľa. To stálo naproti severnému cípu kríža.
Po Vianociach bola sieň vysvätená. V tento deň pozval Karol dvadsaťštyri rytierov do siene okrúhleho stola. Orlík spolu s Arnoštom vybrali dvadsaťjeden najstatočnejších mužov a jednu ženu – Beátu. Všetci prišli v slávnostnej rytierskej zbroji so svojimi mečmi. Zhromaždili sa v predsieni a keď už boli všetci, Karol povedal:
„Teraz po vstupe do siene okrúhleho stola budete všetci pasovaní za rytierov ducha. To znamená, že pasovaním sa zaväzujete žiť podľa Slova, ktoré priniesol ľuďom Ježiš Kristus a šíriť jeho správny výklad ďalej. Kto sa však necíti byť ešte celkom zrelý na túto úlohu, môže voľne odísť. Nikto mu nebude nič vyčítať. Pasovanie však nebudem vykonávať ja, pretože na to nie som povolaný. Ja môžem pasovať len pozemských rytierov. Rytierov ducha pasuje iný kráľ. Je to Parsifal, ktorý je kráľom Svätého Grálu a videl som ho tam hore. Tu na zemi sú jeho dvaja služobníci Arnošt a Orlík. Oni vás budú pasovať.“
Chvíľku bolo ticho, ale nikto neodišiel. Všetci vedeli, čo sa od nich bude očakávať a nikto sa nezľakol tejto náročnej a zodpovednej úlohy. Kráľ otvoril dvere. Jeho úlohou bolo držať stráž zvonku. Dnu ešte nemohol vstúpiť. Nebol na to dosť čistý.
Prvá vošla Beáta a za ňou nasledovali ostatní. Na stole ležal obnažený meč a kráľovská koruna. Ku stolu pristúpil Orlík, nasadil si korunu a zobral do ruky meč. Vedľa neho si zastal Arnošt.
„Beáta z Pardubíc!“ oznámil Arnošt a Beáta predstúpila. Pokľakla pred nimi na jedno koleno a Orlík ju pasoval za rytiera ducha. Po nej nasledovali ostatní. Po pasovaní si sadli ku stolu. Každý mal presne určené miesto, ktoré zodpovedalo jeho pôsobeniu. Beáta sedela na juhu, vľavo od kráľovského kresla, na východe sedel Orlík, na západe Arnošt a ostatní sedeli medzi nimi.
Na stole bola pre každého pripravená oblátka a pohár vína. Arnošt sa postavil. Poďakoval Bohu za to, že aj na Zemi je teraz okrúhly stôl, za ktorým sedia rytieri ducha. Potom poprosil o posvätenie oblátok a vína a rytieri prijali svätú hostinu. V tej chvíli sa všetkým otvoril vnútorný zrak a videli skutočný okrúhly stôl a za ním kráľa Svätého Grálu. Zaznel ku ním hlas:
„Duchovia, ktorí ste teraz na Zemi boli pasovaní za rytierov ducha, počúvajte. Veľa nesprávneho sa pomiešalo do slov, ktoré vám priniesol Syn Boží Ježiš. Hádate sa o tom, čo je a čo nie je pravda, ale nikto z vás sa neopýta Toho, ktorý jediný vie správnu odpoveď. Toto sa musí zmeniť. Máte a musíte priniesť ľuďom poznanie týchto omylov. To je vaša úloha. Nebudete bojovať pozemskými zbraňami, ale zbraňami ducha. Nikomu sa nevnucujte, nikoho násilím neprehovárajte. Násilie prinesie opäť len násilie. Vaša sila sa musí prejaviť inak – láskou. Láskavo vysvetľujte, láskavo ukazujte. To, čo však každého presvedčí budete vy sami. Vy, ako prví musíte žiť taký život, aby ostatní na ňom spoznali pretvárku a faloš tých ostatných.
Ako prvého však musíte zmeniť samotného kráľa. Je povolaný vykonať veľké veci, ale sami najlepšie viete, že jeho srdce je niekedy zradné. Aký je však kráľ, takí sú aj jeho poddaní. To sa musí zmeniť.
Počúvaj, Beáta, muž s ktorým žiješ, ťa nie je hodný. Tvoje miesto je pri inom mužovi. Hľadaj a nájdeš muža, ktorý ťa bude chrániť ako oko v hlave a ktorého urobíš šťastným. Karlovo dieťa, ktoré nosíš pod srdcom, ťa bude pred ním samo chrániť. Skôr, ako sa narodí, nájdeš muža, ktorý mu bude dobrým otcom.“
Svetlo zhora pohaslo a rytierom sa vnútorný zrak znovu zavrel. Odteraz ním však mohli vidieť kedykoľvek, keď to potrebovali.
Beáta si počuté slová zobrala k srdcu a s Karlom už nežila. On si myslel, že tento chlad súvisí s jej stavom a nechal ju na pokoji. Ako kastelánka mu pomáhala naďalej, ale dôvernostiam sa bránila omnoho viac než doteraz.
Prešiel nejaký čas a do Prahy prišiel na návštevu bonnský arcibiskup Štefan. Kráľ s pražským arcibiskupom sa mu celý čas venovali. Poznali jeho slabosti – baženie po ženách, peniazoch a moci, a tak mu ponúkli to, čo chcel. A on si bral. Aspoň nejaký čas tým bolo medzi nimi uzavreté prímerie.
Raz, počas tejto návštevy, bola Beáta na nádvorí. Vtedy okolo nej prechádzal Štefan. Zľakla sa. Ukryť sa nebolo kde a tak musela prejsť okolo neho. Lenže jej stav ju chránil aj teraz. Štefan si tehotnú ženu vôbec nevšimol. Jeho oči sledovali štíhle slúžky, ktoré pracovali vonku.
Oficiálna návšteva končila tým, že Karol aj Arnošt sprevádzali Štefana do Bonnu. Karol mal povinnosti aj tam. Pobudli tam nejaký čas a do Prahy sa vrátili práve v deň, keď sa Beáte narodila dcérka Beátka. Dievčatko však bolo slabučké a veľmi skoro umrelo.
Krátko pred návštevou Štefana prišiel za Karlom Řehoř.
„Veličenstvo, mám ku vám jednu veľkú prosbu.“
„Hovorte, milý priateľ, počúvam vás.“
„Ja … chcel by som odísť z rytierskej družiny.“
„Vám sa na kráľovskom dvore nepáči?“
„Ale áno … ibaže … je tu jeden dôvod, pre ktorý tu nemôžem zostať.“
„A smiem vedieť, o aký dôvod ide?“
„Ten dôvod je … pani kastelánka …“
„Ona vám ublížila?“
„Nie, Beáta nie je schopná niekomu ublížiť … Práve preto … Pane, ja ju mám stále rád … to je ten dôvod.“
„A prečo teda chcete odísť?“
„Práve preto. Som rád, že je s vami šťastná, ale nemôžem byť v jej blízkosti … neviem, či mi rozumiete … Budem pre vás robiť radšej niečo iné … a … inde.“
„Myslím, pane, že vám rozumiem. Čo by ste radi robili?“
„Kým som neprišiel na dvor, učil som deti.“
„Chcete v tejto práci pokračovať?“
„Rád by som …“
„Milý pane, príďte za mnou hneď zajtra ráno. Musím zvážiť, kde vás pošlem.“
Ráno, ešte pred príchodom kráľa, čakal Řehoř v prijímacej miestnosti. Tam ho stretla Beáta a počkala s ním, kým prišiel kráľ.
Karol si pozval Řehořa dovnútra a Beátu požiadal, aby počkala vonku.
„Milý pane, myslím, že som pre vás našiel výhodné miesto. Budem vás mať blízko a zároveň vám splním vaše želanie. Nech sa páči,“ a kráľ mu podal písmo.
Řehoř rozvinul pergamen a čítal, že jeho veličenstvo kráľ týmto udeľuje pánovi Řehořovi z Pardubíc doživotne miesto učiteľa v malej dedinke neďaleko Prahy a zároveň jemu a jeho rodine prideľuje panstvo tamtiež s kráľovskou doživotnou rentou.
Řehoř sa začudovane pozrel na kráľa a zmohol sa iba na jediné slovo: „Prečo?“
Kráľ sa mu otočil chrbtom a odpovedal:
„To je vďaka za Beátu. Za to, čo ste ju s vaším otcom naučili,“ potom sa Karol otočil k Řehořovi tvárou a pokračoval: „Pane, prajem vám na novom mieste veľa šťastia.“
„Ja vám ďakujem, veličenstvo. Mám ešte jednu prosbu.“
„Akú?“
„Nehovorte jej, že odchádzam kvôli nej. Trápilo by ju to …“
A Karol prikývol.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.