Dom bol skutočne v ústraní, tak ako to jeho majiteľ opísal Arnoštovi. Obklopovali ho lesy, takže o úlovok nebola núdza a nikto v meste o nich nevedel. Pri jednom love sa jej Arnošt spýtal:
„Prečo ste si ma vybrali za spoločníka?“
„Neviem … možno preto, že sa o vás hovorí, že sa vyhýbate ženám … a možno preto, že nepodliehate kráľovi …“
„Myslel som si, že preto, lebo sme príbuzní …“
„Nevedela som, že sme príbuzní. Rodičia to nikdy predo mnou nespomínali.“
„Je to veľmi ďaleké príbuzenstvo, vlastne takmer nijaké. A dovolím si trošku poopraviť váš názor … ja síce nebehám za ženami, ale vôbec nie som na chlapcov,“ Arnošt sa smial. „Možno mám aj deti.“
„Vážne? Neverím.“
„Dobre, nechajme to tak.“
Zakrátko sa po Budějoviciach rozšírila správa, že kráľ odišiel. Počuli to len tak mimochodom v jednom hostinci.
„Už by sme sa mohli vrátiť, keď kráľ už odišiel,“ začal Arnošt.
„Neverím, že odišiel.“
„Prečo?“
„Lebo … lebo to ľudia hovoria, akoby to niekto vybubnoval. Luxemburg je ľstivý. Nezabúdajte, že je to vojak. Myslím si, že ma chce prilákať späť.“
„Mám sa ísť presvedčiť?“
„Vy by ste to urobili?“
„Pre vás áno.“
„No, a to som si myslela, že budem mať od mužov pokoj,“ pomyslela si. Potom nahlas pokračovala: „Dobre. Choďte za Karlom ale nenechajte sa oklamať. A vráťte sa sem, keď naozaj odíde … prosím.“
Po chvíľke pokračovala: „Arnošt … mohli by ste so sebou priviesť aj mojich synov? Ale tak, aby to Karol nezbadal.“
„Vy tu chcete zostať?“
„Ja … vlastne ani nemám kam ísť.“
„Pokúsim sa, ale neviem, či sa mi to podarí.“
Arnošt odišiel. V Prahe sa presvedčil, že Beáta mala pravdu. Kráľ neodišiel. Na hrade čakal, že sa vráti. Čím dlhšie čakal, tým viac zúril. Sľuboval, že keď na ňu natrafí, odvedie ju so sebou v okovách. Dokonca poslal poslov aj do Pardubíc a dal ju hľadať. Ale zasiahla vyššia moc – Luxemburg sa znova musel vrátiť, aby po boku francúzskeho kráľa bojoval proti Angličanom. Synovi prikázal, aby mu Beátu poslal hneď, ako sa objaví na dvore.
S takými správami sa arcibiskup vrátil. Chvíľu sa ticho prechádzala a premýšľala. Nakoniec zo seba dostala:
„Arnošt, je to zlé. Na dvor sa vrátiť nemôžem. Karla som opustila a ten nebude váhať a pošle ma za svojím otcom. Lenže Luxemburg je surovec. Dokonca sa nemôžem vrátiť ani po synov. Ak by som ich aj nejako k sebe dostala, čo budem robiť? Ako ich uživím? Jedine ako slúžka. Kto by zamestnal ako pisára ženu?“
„Netrápte sa, Beáta. Ja vás zamestnám. Už ste mi pomáhali písať kázne a musím uznať, že to boli tie najlepšie kázne, aké som mal. Urobím z vás svojho tajomníka, ak súhlasíte.“
„Vy zamestnáte ženu – semenište hriechu?! A to ešte ako tajomníka?“
Arnošt sa rozosmial nad jej začudovaním.
„Áno, to urobím. Ináč, vaši synovia sú už v mojom dome a majú novú opatrovateľku. Karol nevie, kde som ich ukryl. Možno si ani nevšimol, že sú preč. A tam ukryjem aj vás.“
Arnoštov tichý dom ležal uprostred hôr dosť ďaleko od Prahy. Lenže ona tie hory poznala. Tu sa už ukrývala a tu ju Karol našiel. Cítila, že neďaleko je skala, na ktorej chce postaviť svoj nový hrad. A naozaj, čoskoro ju uvidela.
Prišli do domu. Arnošt jej ukázal, kde bude bývať ona a kde teraz bývajú jej synovia. Nestačili si ani sadnúť, a už chlapci vbehli do izby. Zbadali Arnošta a rozbehli sa k nemu. Obaja mu vyliezli na kolená.
„Čo to robíte, chlapci?! Veď to je pán arcibiskup! To predsa nesmiete!“ prekvapene ich napomenula.
„Ale smú, Beáta,“ odpovedal namiesto nich Arnošt. „My sa poznáme už veľmi dlho.“
„Áno?“
„Vieš, mamička, s týmto ujom sme sa hrávali, keď si ty nemala čas,“ odpovedal jej Karol.
„A chodíme s ním aj na prechádzky na koňoch,“ dodal Ján.
„Arnošt, odkedy robíte práve vy pestúnku mojim deťom?“ spýtala sa prekvapená.
„Na pestúnku sú už obaja trošku veľkí, ale jazdiť už vedia veľmi dobre,“ smial sa Arnošt.
„Nevedela som, že vy máte radi deti.“
„Mamička, Arnošt sa s nami hráva stále. Aj cikať ma naučil ako chlapa!“ ozval sa Karol.
Beáta skoro spadla.
„Čože? Ako chlapa?“
„Nó! Aby sme nenosili plienky, veď chlapi ich predsa nenosia!“ ozval sa Ján.
„Mám rád deti. Ale tieto mám najradšej …“ a potom ticho dodal: „Lebo sú to vaše deti, Beáta.“
Za niekoľko dní ju Arnošt zobral so sebou na vychádzku.
Po nejakom čase sa opäť vrátil do Prahy. Raz za čas prichádzal na niekoľko dní späť a prinášal jej správy zo dvora.
„Beáta, Karol vás hľadá. Dal by pol kráľovstva za to, keby vedel, kde ste. Za ten čas, čo ste neboli pri ňom veľa pochopil. Už vie, že vás Luxemburg uniesol proti vašej vôli, vie, že ste ho oklamali a skryli ste sa. Ten list, kde mu píšete, že od neho odchádzate, pokladá za kamufláž a vôbec mu neverí. Čaká, že sa vrátite. Už aspoň dvadsaťkrát sa zaprisahal, že vás pred otcom ukryje a oklame ho on. Myslím, že sa môžete vrátiť. Nezapredá vás.“
„Ako to môžete vedieť?“
„Robí rovnaké hlúposti ako vtedy, keď vás hľadal po Prahe s Orlíkom.“
Arnošt ju opäť presvedčil. Vrátila sa do Prahy v noci ako súrny kráľovský posol. Karol ju prijal, ale v sliepňavom svetle sviec jej do tváre nevidel. Rozmrzene oslovil posla:
„Čo si želá môj kráľovský otec? Beátu som nenašiel a keby som aj vedel kde je, neposlal by som mu ju. Keby chcela ísť s ním, urobila by to. Ale ona nechce…“
Karol by bol pokračoval aj ďalej, ale videl, že posol mu s úklonom podáva list. Zobral mu ho z rúk a otvoril ho. Začudovane sa pozeral raz na list, raz na posla.
„Čo to má znamenať?“ spýtal sa.
„Je to tvoja plná moc, Karol.“
„Beáta!“ Karol hodil list na stôl a pristúpil ku nej. Zložil jej klobúk a zobral ju do náručia. „Ako si ho prinútila, aby ti niečo také podpísal?“
„Je to zle napísané?“
„Nie. Je to napísané vynikajúco,“ smial sa Karol. „Keď to uvidí šľachta, otec môže rovno abdikovať …“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.