Svet myšlienok

Rozmanitý je svet myšlienok. Ako najsilnejšia zbraň pôsobí predovšetkým v strednej, ale aj v jemnej hrubohmotnosti, a ovplyvňuje odtiaľ dianie na celej Zemi. Hoci je myšlienok nepreberné množstvo, je svet myšlienkových foriem pomerne jednoduchý.

Myšlienky môžeme rozdeliť na myšlienky neutrálne, napríklad typu „aké bude počasie“, myšlienky temné, ktorých základom je nenávisť, a myšlienky svetlé, ktorých základom je túžba do Výšin.

Myšlienky neutrálne rovnako ako myšlienky prchavé a tekavé nevytvárajú trvalé myšlienkové formy, ale len formy, ktoré trvajú iba počas trvania myšlienky, a preto nemá zmysel sa nimi zapodievať.

Obrovský je svet temných myšlienok. Vzhľadom na svoju hutnosť temné myšlienky nestúpajú nahor, ale zdržujú sa len v najbližšom okolí Zeme tam, kde sú k Zemi pripútaní temní duchovia. Tu vytvorili tieto myšlienky jeden jediný obrovský temný hrad s mnohými vstupnými bránami. Tento hrad svojimi chápadlami obklopuje celú planétu Zem.

Sledujme jednu temnú myšlienku. Vychádza zo Zeme od svojho pôvodcu a nadobúda ohyzdný tvar. Temný duch na Zemi však nikdy nedokáže vyslať pevnú temnú myšlienku na prvýkrát. Duchom zmietajú temné, mnohokrát protichodné city a myšlienka s ním spojená akoby v chaose mení svoj tvar a je priťahovaná od brány k bráne temného hradu. Po dosť dlhom čase nadobúda svoj konečný tvar, ktorý zodpovedá najsilnejšiemu cíteniu, a vchádza do jednej z temných brán. Tu vytvorí nový stavebný kameň temného hradu, ktorý sa tým zväčší a cez spojovacie vlákno spätne ovplyvní ducha človeka.

Temný hrad tvorí jedna obrovská sála, sála nenávisti. Do sály vedú mnohé brány, ktoré zodpovedajú temným predchodcom nenávisti. Skôr či neskôr každý temný duch skončí v tejto sále.

Hlavnou bránou je závisť. Pôvodne bola ona hlavnou sálou, no prenechala svoje miesto svojej dcére a so škodoradosťou jej denno-denne prináša nové obete. Závisť je vo všetkom, i v tom najabsurdnejšom podaní. Tí najtemnejší závidia druhým ešte aj ich závisť či nenávisť, závidia, keď sa im nedarí, a závidia im ich nešťastie aj ich škodu. Závisť sa stala najvernejšou služobníčkou temna.

Pozrime sa bližšie na ďalšie brány. Lakomstvo a mamona je druhá veľká brána. Najabsurdnejšie heslo lakomstva je: „Ušetriť, nech to stojí, čo to stojí!“

A hneď vedľa ďalšia brána, brána vášní. Nezdržíme sa tu, lebo je to odporné, tie najhnusnejšie pozemské orgie sú len slabým odvarom toho, čo sa tu deje.

Ďalšia brána je veľmi pestrá, pomaľovaná tými najkrikľavejšími farbami. Je to brána kultov a falošného uctievania. Každá nová soška na oltári tu má formu novej krikľavej stužky, ktorá zdobí bránu. Ľudia si urobili kult zo všetkého – z narodenia i smrti, radosti i bolesti, jedla i hladu, mladosti i staroby, zo všetkých ľudí, zo všetkých činností, zo všetkých vecí. Niet jednej jedinej veci, činnosti či osoby, z ktorej by si neurobili kult a ktorú by neuctievali. Uctievajú ešte aj tých, ktorých sami nenávidia.

Nakoniec spomeňme poslednú, piatu bránu, bránu najmenšiu, bránu falošnej pokory a skromnosti. Najmenšia čo do veľkosti, najväčšia čo do počtu vchádzajúcich. Najviac je tých, ktorí zdanlivo malí, akoby pokorní, nasycujú túto bránu novými myšlienkami. Niet jediného temného ducha, ktorý by tu nemal myšlienku.

Najviac myšlienok je z falošnej pokory ako odpoveď na otázku: „Aké sú výsledky vašej práce?“ Odpoveď: „Ja neviem, to nech posúdi Boh!“ To je skutočná falošná pokora! Mýliť sa je ľudské, to však neznamená, že túto omylnosť budeme klásť na prvé miesto. Ak je človek skutočne pokorný, jeho odpoveď bude: „V Sile od Boha som sa snažil urobiť to najlepšie, čo viem, a preto si stojím za tým, čo som urobil, a viem, že za to nesiem zodpovednosť!“ –

Ako modrý ostrov zasľúbenia vznáša sa v jemných oblastiach hrubohmotnosti mesto svetlých myšlienok. Mesto, ktoré tvorí svetlý hrad s hlavnou sieňou, Láskou s mnohými vstupnými bránami. Niet medzi nimi rozdielu vo veľkosti či kráse.

Ako usmievavá tvár nás víta brána čistej Radosti a Šťastia. Najkrajšie myšlienky vedomého šťastia stvorených z toho, že smú slúžiť Božej Vôli, ozdobujú túto bránu.

Krásne brány nasledujú jedna za druhou – Túžba do Výšin, Čistota, Nádej, Pokora. To sú len niektoré z týchto brán. Jedna krajšia než druhá. Zostaňme na chvíľu pri hrdej bráne, bráne pravej Pokory a Zbožnosti.

Čo už dnes vedia ľudia o pravej pokore? Zamieňajú si ju s úlisnosťou, podliezaním, vyvyšovaním sa či sebazhadzovaním. Pravá pokora je však hrdá! Lebo pokorný môže byť iba ten, kto vedome koná v lúči pokory vysielanej hrdým Orlom do stvorenia. Preto – pravá pokora je hrdosť! Hrdosť na výsledky svojej práce, hrdosť na vedomé konanie v Zákone, hrdosť na to, že smiem byť z Vôle Božej!

Ale nezamieňajte si pravú pokoru s jej najväčším nepriateľom, pýchou! Ako možno rozpoznať pýchu od pokory? Pýcha dáva do popredia malicherné ľudské „ja“, kým pokora dáva do popredia hrdosť z toho, že vlastné „ja“ sa stratilo v sebe v poznaní Slova!

A preto pyšný povie: „Ja som to urobil, Ja to viem, Ja to chcem, Ja to poznám…“, kým pokorný povie: „urobil som to, viem to, chcem to, poznám to…“. Maličký, ale najdôležitejší rozdiel!

Z knihy Pre ľudí