Natália (15. pokračovanie)

Na druhý deň ráno sa stretla matka s Gerdom:
„Čo tu ešte robíte? Dnes poobede príde Natáliin ženích. Nesmie vás tu nájsť. Vlak vám ide o hodinu. Dovidenia.“
Gerd sa zarazil, ale nič nepovedal. Ešte raz sa vybral k Natáliinej spálni a cez zavreté dvere povedal:
„Natália, musím odísť. Ale ak budete niekedy potrebovať pomoc, obráťte sa na mňa, môj sluch bude vždy pre vás otvorený,“ a chystal sa odísť. Vtedy Natália otvorila dvere a povedala:
„Gerd, pôjdem vás vyprevadiť.“
Gerd sa prekvapil, ale aj potešil. Cestou na stanicu chcel Natáliu chytiť za ruku. Lenže ona sa nedala:
„Len sa predčasne netešte. To, že vás vyprevádzam, nič neznamená. Mimochodom, páčila sa vám moja matka? Má totiž rovnakého koníčka ako vy. Spáva tiež s hocikým.“
„Tak preto ste ma s ňou nechali osamote?“
„Preto, aby ste sa videli ako v zrkadle. A aj preto, aby ste videli, ako budete o pár rokov vyzerať vy.“
„Natali, chcem vám niečo vysvetliť…“
„Gerd, vaša duša je ešte horšia a úbohejšia, než na tom obraze. Naozaj nechápete, že sa týmto ničíte? Naozaj tomu nerozumiete? Netreba mi nič vysvetľovať, Gerd. Viem všetko. Aj to, čo ste mi nepovedali. Prečo ste za mnou prišli?“
„Natali, ľúbim vás. Môžete mi odpustiť?“
„Milý Gerd, ja sa o vás nechcem deliť so všetkými ženami na zemi. Alebo ja, alebo tie ostatné. Vyberte si.“
„Žiadna žena mi takúto podmienku nedala.“
„Ja áno. Myslím si, že práve ja mám na to právo. Alebo nie?“
„Natali, naozaj vám príde ženích? Vezmete si ho?“
„Neodvádzajte reč! Teda ste si už vybrali, však? Aj mňa, aj tie ostatné?! Na dvoch stoličkách sa sedieť nedá. To by ste už mali vedieť. Teraz už choďte, prišiel vám vlak.“
„Natali, mali by ste doštudovať. Chýba vám už iba rok. Vrátite sa do Paríža?“
„Áno. S matkou je to už na nevydržanie.“
„Do videnia, Natali,“ povedal a chcel ju pobozkať. Natália sa uhla. Gerd akoby to ani nezbadal, povedal: „Ak budete v núdzi, napíšte mi. Budem sa ku vám ponáhľať.“
„Možno to ani nebude treba. Tak niekedy do videnia. Šťastnú cestu, Gerd.“
Keď vlak odišiel, vyhŕkli jej slzy: „To naozaj ten blázon nechápe, čo stvára?!“ trpko si pomyslela, ale odpovedať si nedokázala. Nerozumela sama sebe. Prečo ho rovno nevyhodila? Verí ešte sama tomu, že sa Gerd niekedy polepší? Možno. Ešte chvíľu počká. Nakoniec, vydávať sa aj tak nebude. O tom jedinom bola pevne presvedčená.

Na obed prišiel vdovec.
„Dobrý deň, susedko. Šaty ste vyprali?“ privítala ho matka.
„Musel som si kúpiť nové. Toľké výdavky! Toľko škody! To kozľa ste zarezali?“
„Nebojte sa, vynahradí sa vám to. Len smelo choďte za ňou. Aj posteľ som dala prihotoviť. A nebojte sa, to kozľa sme zarezali.“
„Veď preto! To mám rád. Aj posteľ, vravíte?“
„Aj. Veď čože už. Možno sa rýchlejšie podvolí.“
Vdovec vyšiel hore do ateliéru a bez zaklopania vošiel dnu.
„Natália, prišiel som.“
„Vidím.“
„Mati ti hovorila?“
„Áno, dačo spomínala.“
„Tak čo?“
„Čo čo?“
„Ideš za mňa?!“
„Nejdem!“
„A to ako?“
„Tak.“
Natália sa ani neobzrela a začala maľovať. Vdovec si radšej sadol na peľasť postele.
„Maľuješ?“
„Maľujem.“
„A čo takého maľuješ?“
„Vás.“
„Môžem sa pozrieť?“
„Až keď to bude hotové.“
„A ako sa to volá?“
„Portrét.“
„Dáko dlho to maľuješ. Už ma mrle žerú.“
„Starého kocúra väčšinou žerú.“
„No, už budeš hotová, či čo?“
„Už, už, vydržte ešte chvíľu.“
Vdovec sa ešte chvíľu netrpezlivo hniezdil a potom vstal.
„No čo, už musíš byť hotová, nebudem ja dlhšie na teba čakať. Tak si už hotová?“
„Áno.“
„Veď preto, poď si ľahnúť.“
„Prečo?“
„Len sa nerob, veď ty dobre vieš.“
„A čo takého?“
„Tak ty sa chceš naťahovať? Veď počkaj, ja som dostal už i lepšie prepeličky, ako si ty.“
Vdovec vstal a podišiel k namaľovanému obrazu. Natália uskočila dozadu.
„A to je čo?“
„To ste vy, nevidíte tú podobu?“
„Ja? Veď to je dáke prasa, či čo.“
„Veď vravím, že celý vy.“
Vdovec pozeral s vyvalenými očami.
„To sa mám vari uraziť, či čo?“
„Mohli by ste sa, potešilo by ma to. Aspoň by ste sem už nelozili!“
„Hm, ale už mám toho naozaj dosť!“
„Ja tiež!“
Vdovec sa však začal nebezpečne približovať k Natálii. Tá schytila obraz, narazila mu ho na hlavu a štetcom mu namaľovala fúzy na modro.
„Vy modrofúz! A vy si myslíte, že takého starého chrena si ja zoberiem? Tri ženy ste poslali do hrobu. Utrápili ste ich! Mali by ste radšej rozmýšľať o poslednom pomazaní a nie o ženskej sukni! Vy smilník! A neopovážte sa mi tu ešte raz prísť, lebo vám načisto oči vyškriabem! A nech vás už nevidím!“
Vdovec utekal, akoby mu horelo za pätami. Natália sa oslobodene smiala. Vyšla na schodište a do kuchyne zavolala:
„Ak mi ešte raz takéhoto chlapa dovediete, vyškriabem mu oči! Rozumeli ste?!“ Matka čušala, počula veľmi dobre a začala sa Natálie báť.

Všetci susedia videli vdovcove krásne modré fúzy. Mesiac sa nemohol oholený ukázať pre smiech na ulici. Nepomýšľal on viac na žiadnu ženu. Ale aj Natália mala pokoj od dotieravých chlapov. Nikto sa viac neopovážil prísť, každý sa jej bál.
Natáliina matka si však predsa len neodpustila poznámku:
„Natália, takto sa nikdy nevydáš.“
„No a čo, pani.“
„A odkedy som ti ja pani?“
„Však vy viete!“
„Čo, čo, aká fajnovka!“

Pokračovanie o týždeň…

Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.

Predchádzajúca časť…