Natália nestačila ani len poriadne dvere zavrieť po návrate z kostola a už sa ozval hlasný buchot. Preto rýchlo vybehla hore do ateliéru.
„Á, vitajte že, sused. Už som jej vravela, že prídete.“
„A kdeže je?“
„Išla maľovať tie svoje daromnice. Už aby sa vydala, lebo nič inšie nerobí. Potom na to veru nebude mať času, na také sprostosti.“
„Veru dobre hovoríte, suseda. Načože to také taľafatky. Iba čo peňazí na to pomíňa. Ja sa vám vôbec čudujem, že jej to trpíte.“
„Netrpela by som, ale kupuje za svoje, nemôžem jej zakázať. Veď som vám hovorila, že má veľa. Bohatá nevesta je to.“
„Počul som, veď i preto som prišiel. Inak by som sa ani neunúval. Povesť nemá síce dobrú, ale majetok je majetok.“
„No a čo z povesti. Z tej sa veru nenajeme.“
„Tak, veru tak. No, ale keď som už tu, ukážete mi ju? Veď som ju už pár rokov nevidel.“
„Ta choďte do hornej izby, tam sa vám ani brániť nebude. Teraz si tam zariadila ateliérium, či čo.“
„No dobre a čo pripravíte na obed?“
„Hus som zarezala, takú dobrú, tučnú.“
„Dobre ste urobili, veďže tak, patrí sa uctiť ženícha. A ako sa to volá, už som zabudol za tie roky?“
„Natália, tak je krstená.“
Vdovec vyšiel po schodoch hore a bez zaklopania vošiel do ateliéru.
„Natália, prišiel som.“
„Vidím,“ odsekla.
„Mati ti hovorila?“
„Áno, dačo spomínala.“
„Tak čo?“
„Čo čo?“
„Ideš za mňa?!“
„Nejdem!“
„A to ako?“
„Tak.“
„Počkajže, prepelička, ty sa vari chlapov bojíš, či čo?“
„Čo by som sa bála.“
„Tak sa neondej.“
Natália sa otočila chrbtom a začala miešať farby. Vdovec sa priblížil k jej chrbtu a capol ju po zadku. Natália sa prudko otočila, až fermež na riedenie farieb vyšpľachla na jeho oblek.
„Juj, čo to robíš, nešika! Toľká škoda. Teraz aby som to dal vyčistiť.“
„To sa nedá vyčistiť, to je olej.“
„Zničila si mi oblek. Kto mi ho teraz nahradí?“
„Kto vám kázal tľapkať ma po zadku až som sa zľakla?“
„Juj, tak to zo zľaknutia?! Dobre, teda ešte prídem.“
Natália prevrátila oči a zavolala za vdovcom: „Nemusíte sa unúvať!“ Vdovec ju už však nepočul. Nepočkal ani na pečenú hus a odišiel domov. Matka ho zbadala cez oblok. Hneď sa ponáhľala za Natáliou:
„Dáko rýchlo odišiel sused od teba. Čo si mu vyviedla?“
„Nič. Asi sa ponáhľal.“
„Veď preto, ale že nezostal ani na obed?“
„Asi nebol hladný.“
„Veď sa spytoval, čo som varila?“
„Možno nemá pečenú hus rád.“
„Nespomínal, ale asi to bude tak. Nabudúce zarežeme kozľa. To má rád, to si nedávno veľmi chválil.“
„Nemusíš. Neviem, či aj na budúce zostane.“
„Ako by nezostal, dám ti tam prevliecť posteľ.“
„Posteľ k farbám? Kto tam má spávať?“
„Ty sprostá, nie spávať, ale raz to hádam vydržíš. V Paríži si sa asi toľko neokúňala.“
Natália radšej zmĺka a odišla.
Uprostred nasledujúceho týždňa zaklopala na dvere návšteva.
„Mama, kde si? Priniesli ti peniaze za tú predanú kravu.“
Natália otvorila dvere na maminej spálni a zdúpnela. Na otcovej posteli sa vyvaľoval nahý paholok. Natália sa znechutene obrátila a bez slova odišla. Matka sa obliekla, vybavila si náležitosť s peniazmi a prišla za Natáliou:
„No čo si taká nadutá, veď aj tvoj otec sa váľal s mojou sestrou.“
„Čože?“
„Veď ti vravím. Posledné roky už so mnou ani nespával. A to mám byť vari bez chlapa?“
„Ale paholok?“
„Jaj, ty si zvyknutá na navoňaných pánov, tebe paholok smrdí, či čo. Ale to ti vravím, to skončilo. Teraz sa vydáš a bude!“
Natália mlčala. Do očí sa jej tisli slzy. Teda takíto sú ľudia, ktorých milovala a vážila si ich. Ako si ich teraz má vážiť? Znovu pocítila to isté, ako keď videla Gerda vychádzať z cudzej spálne. Teraz však ešte silnejšie a mučivejšie. Cítila veľké sklamanie a pretvárku. Začala sa považovať za blázna, ktorý chce v tomto skazenom svete presadiť niečo dobré a čisté. Toto poznávanie veľmi, veľmi bolelo…
Prešlo pár mučivých dní. Prišiel piatok.
„Gerd, čo tu robíte?“ zvolala prekvapená Natália na dvore.
„Dobrý deň, Natali. Dostal som váš pozdrav. Mama hneď zistila, čo som vám urobil, tak verne ste ma namaľovali. Povedala mi, že naozaj nie som iba somár, ale aj taký sprostý tur.“
„Sympatická žena! Škoda, že už nemôže byť moja svokra. Milovala by som ju. A ako ste sa dozvedeli kde som?“ svojím milým spôsobom sa ho pýtala ďalej.
„Prišiel som do Paríža hneď, ako som mohol. Tam som sa od profesora dozvedel, čo sa stalo.“
„Tak poďte ďalej, nestojme tu pri dome.“
Vošli do salónu, kde pri okne stála Natáliina matka.
„Dobrý deň, pani.“
„Dobrý, mladý pánko, čo tu chcú?“
„Prišiel som za Natáliou.“
„To ste sa nemuseli unúvať, tá už má ženícha.“
Natália prevrátila oči a Gerdovi bolo jasné, o akého ženícha asi ide.
„Čo robíte, pánko?“
„Som obchodník.“
„A s čím obchodujete, s dobytkom?“
„Nie, som znalec umenia.“
„Umenie? A to je čo?“
Gerd videl, že rozhovor bude veľmi ťažký. Nemohol však odísť a tak len dúfal, že zostane s Natáliou aspoň chvíľu osamote. Jej matka sa však nehýbala, práve naopak, sadla si za vrch stola a začala zoširoka vykladať.
„A prečo hovoríte nemecky? U nás sa tak nehovorí. Ešte že ma sestra naučila takým panským móresom.“
„Som Rakúšan.“
„A to ste takú diaľku cestovali pre túto tu? Nemuseli ste. Ale pánkovia sú už takí. Platia slečinkám pre potešenie a potom fujazdy za druhou. Je tak?“
„Pani, ste netaktná!“ ostro zakročila Natália.
„Čuš, keď ti hovorí matka. Musíš mať ku mne úctu, tak sa to patrí. To ťa na náboženstve neučili? Spávať s chlapmi ťa tam určite neučili, to si sa naučila sama, čo? Tak čo, pánko, že ste už i vy spali so slečinkami? Že je to tak?“
Gerd mlčal a myslel si, že prišiel na popravu. Natália sa na neho pozerala a v tvári mu čítala ako v otvorenej knihe. Bolo jej jasné, že dni, kedy bol mimo nej, netrávil sám. Teda aspoň nie sám v posteli. Toto poznanie ju veľmi bolelo, lebo jeho dobré predsavzatie naozaj nevydržalo dlho. Preto ho nechala nech sa potí vo vlastnej šťave.
I keď jej matka bola tiež odporná svojim správaním, Gerdovi dopriala to poznanie, aby videl seberovných ľudí. Sedela oproti nemu a pozerala sa mu priamo do očí. Veľmi jasne si v nich prečítala všetko, čo bolo u neho doma. Nemusel jej povedať ani slovo…
Vstala od stola a odchádzala:
„Ja idem do svojej izby a vy sa tu zatiaľ rozprávajte. Vidím, že máte veľmi veľa spoločného.“
Vo svojej izbe sa rozplakala:
„Aj otec spával s tetou. Aj matka s… Aj Gerd! Všetci! Som blázon, že práve ja tomuto nerozumiem?“ Ťažké myšlienky zaľahli na Natáliu. Uzavrela sa do seba. Hanbila sa za matku, za Gerda, za celý svet. Darmo Gerd klopal na jej zamknuté dvere, chcelo sa jej umrieť.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.