Hercegovina, rok 1910/1911
Natália vystúpila na malej dedinskej stanici z vlaku. Zobrala si kufor a zamierila domov. Bolo jej úzko a cítila veľký smútok. Sklamanie predsa len bolelo, hoci navonok nebolo na nej vidieť nič. V ťažkých spomienkach prišla domov. Na prahu ju už čakala matka.
„Dobrý deň, mama.“
„Vitaj. No konečne, že si došla!“ privítala ju nevrlo.
„Ale, mama, veď vieš, že vlaky nechodia každý deň.“
„Dobre, dobre. Vieš, Margaréta zomrela a hneď po pohrebe zmizol aj otec,“ pokračovala matka, hoci si Natália ešte ani len nestačila zložiť kufre.
„Ako zmizol?“
„Večer bol ešte na kare a ráno ho nebolo. Nikto nevie, kde sa podel. A ešte zanechal aj dlhy na tvoje školy.“
„Aké dlhy?“
„No a čo si myslíš, že školy sú zadarmo?! Z banky si požičal, aby si mohla študírovať. Kto to len teraz zaplatí? Prídu exekútori a všetko nám zhabú. Kde sa len podejeme?“
„Ale, mama, veď ja som neminula všetko. Vrátim to do banky a zvyšok hádam posplácame.“
„Ty si všetko neminula? Dobre, dobre. Zajtra pôjdeš do banky a vybavíš to!“
„A koľko si to otec vlastne požičal?“
„Neviem. Vieš, že nepoznám čísla. Ale určite toho bolo veľa!“
Po takomto privítaní sa išla Natália vybaliť.
Na druhý deň ráno sa vybrala do mestečka do banky.
„Dobrý deň, slečinka. Už ste sa vrátili zo štúdií?“
„Musela som. Veď viete, otec odišiel.“
„Jáj, celé mestečko o tom hovorí. Ako by ho čert vzal! Ale čože, slečinka, že ste ku nám zavítali?“
„Predsa kvôli otcovej dlžobe.“
„Ach, jáj, kvôli tým pár drobným by to veru ešte počkalo. A čo prišli ste ich hádam vyrovnať?“
„Zostali mi ešte nejaké francúzske peniaze. Časť by som vyrovnala a zvyšok hádam nejako posplácame.“
„A koľko že ich máte?“
„No, asi 10 000 frankov. Postačí to?“
„Čože by nepostačilo. Aj primnoho to je. Počkajte, prepočítam. Hm, stačilo by takých 700 frankov. A odkiaľže máte toľko peňazí, slečinka? No dajte sem, ja vám ich zamením, kým mi to poviete a vyrovnám dlžobu. Zvyšok si dáte na účet?“
„Ale áno, zriaďte mi účet. V Paríži som maľovala obrázky a hneď som ich aj predávala. Veď viete, že som študovala maliarstvo.“
„Čože by som nevedel. Paríž, tam sú na každom kroku umelci. Videl som to na obrázku. A pekné je to mesto?“
„Pekné, veľmi pekné. Aj vám by sa tam páčilo.“
„Tu máte, slečinka, potvrdenku. Dlh ste vyrovnali a tu máte šekovú knižku. Pekné peniaze ste si uložili. A mohli by ste i mne niečo namaľovať?“
„Čo by ste chceli, podobizeň?“
„Ale žena špekuluje, že by chlapca dala namaľovať. Tie fotografie sú voľajako drahé a také sú voľajaké… no neviem. Nepáčia sa mi, obraz je predsa len obraz. Tak čo, namaľujete?“
„Prečo nie, príďte ku nám, zariadim si ateliér a potom ho namaľujem.“
„A koľko žeby to stálo?“
„To nestojí za reč, kúpte si iba plátno na obrázok.“
„Júj, slečinka, ďakujem, prídeme, hádam, budúcu sobotu.“
„Dobre, budem vás čakať, ešte si pôjdem kúpiť tu do obchodu farby.“
Po návrate domov na ňu matka stroho skríkla:
„Kde si za toľko bola?!“
„Ale, mama, veď len teraz prišiel vlak z mestečka.“
„Susedovci sú už dávno doma.“
„No áno, ale oni išli vozom.“
„A prečo si neprišla s nimi?“
„Ešte som si kupovala farby na maľovanie a oni sa ponáhľali, nemohli ma čakať.“
„Jój, takú hanbu si nám narobila!“
„Akú hanbu, mama? O ničom neviem.“
„V Paríži si sa spustila! Veď ktože by ti dal toľko peňazí? Vraj za obrázky, ha? Suseda počula v banke, koľko ich máš. Ešte aj úradníkovi si to musela vykladať!“
„Ale, mama, veď som mu to musela povedať, keď ty si ani nevedela, koľko máme dlhov.“
„Vedela-nevedela! Čože jeho po tom, ako si si ich zarobila. Že vraj obrázky! Kto by takú daromnicu kupoval! Určite si ty s chlapmi spávala! Taká hanba! Všetci susedia to už vedia! Každý o tom hovorí. Veď ty sa ani nevydáš! Taká hanba. To som sa musela dožiť!“
„Ale, mama… „
„Nič mi nehovor, všetko viem! No, ja to už nejako zariadim. Ale to ti vravím, nie že budeš preberať! Neboj sa, nájdem ti muža.“
„Ale, mama, ja sa nechcem vydávať!“
„A to chceš zostať na ocot? Veď to by bola hanba! Aj tak si už dosť stará. Druhé v tvojom veku majú už aj tri deti. Veď i na to som ťa volala z Paríža, aby sme v hanbe nezostali. Načo sú ti školy, keď nebudeš mať muža. Mňa Margaréta učila a aj tak som to nikdy nepotrebovala. Však som jej to i vyhodila na oči, že čo ma také sprostosti učí…“
Natália si radšej odišla zariaďovať ateliér.
V sobotu prišiel ohlásený bankový úradník s celou rodinou. Privítala ho mama:
„Pekne vítam. Čože u nás chcú, veď dlhy sú už vyrovnané?“
„Ale slečinka nám sľúbila, že nám namaľuje nášho syna.“
„A načo že vám taká daromnica bude? Keby tak fotografia, to je moderné!“
„Moderné-nemoderné, ale je to nanič. Ani farby to nemá. Obrázok je predsa len lepší.“
„No keď myslia. Ja by som za takú daromnicu nedala ani deravý groš. Ktože by to už kupoval!“
Natália počula rozhovor a zišla dole po schodoch:
„Dobrý deň. Poďte ďalej, už vás čakám. Plátno ste si doniesli?“
„Dobrý deň, slečinka, tu je celý bal.“
„A načože toľko? Stačilo len na obrázok.“
„A za unuváciu? A za robotu vám, nebojte sa, zaplatíme. Vieme my, čo sa patrí.“
Natáliina matka otvorila od začudovania ústa.
V nedeľu ráno:
„A z kostola sa ponáhľaj rovno domov! Príde sused na návštevu.“
„A ktorý, mama?“
„No vieš, ten vdovec. Veď nemôžeš vyberať.“
„Ten storočný dedo?“
„Aký storočný? Veď má len šesťdesiatpäť. Ešte nie je taký starý. Mládenec je to. Ale zdravie už má podlomené. Budeš skoro dediť. Len sa ty, dievka, neokúňaj. Druhé by ho brali všetkými desiatimi. Bohatý je!“
„Nechcem ho a keď príde, budem radšej maľovať!“
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.