Po prázdninách sa Natália vrátila do Paríža. Tam ju už čakal Gerd.
„A vy tu čo robíte? Veď už nie ste študent,“ privítalo ho ako obvykle príkro Natália.
„Chcel som vydať básnickú zbierku Goetheho prekladov. Ale teraz musím ísť domov. Zomrel mi totiž otec.“
Natália sa rozplakala.
„Neplačte, bol veľmi chorý. Chcel som vám ešte povedať, že som vám rezervoval náš stôl na Eiffelovej veži.“
„Ja tam chodiť nebudem.“
„To je vaša vec. Stôl je už zaplatený a ja odchádzam domov.“
Natália osamela. Mlčky a osamelo sa teraz prechádzala po Paríži.
Pri jednej prechádzke ju prekvapili tri bývalé spolubývajúce, ktoré medzitým prestali chodiť do školy:
„Natália, čo si taká sama? Poď, drahá, pôjdeme si sadnúť na kafé.“
Tri dámy obklopili Natáliu, hučali do nej zo všetkých strán a doslovne ju vtiahli do zadymenej krčmy.
„Čo sa stalo, prečo si taká opustená?“
„Ten tvoj fešák ťa nechal, či čo?“
„A ty máš nejaké nóbl šaty?“
„To ti kúpil on?“
„Musel sa vrátiť domov,“ sotva stačila odpovedať Natália.
„Vrátiť domov?“
„Oj, dievča zlaté, to my dobre poznáme! Teraz pôjde domov, zoberie si seberovnú a ty si tu môžeš oči vyplakať.“
„Alebo to iba tebe povedal, že ide domov a pritom išiel za inou.“
„Poznáme my dobre takých vtáčikov!“
„Užiť si s jednou a potom hybaj za druhou.“
„Také panstvo má iné móresy ako my, obyčajní ľudia. Vieš?“
„Ten tvoj fešák si za svoje peniažky určite vydržiaval aj tucet akých hlúpych husičiek ako si bola ty.“
„To by si neverila, ale aj minule v novinách písali, ako akýsi grófik priviedol dievča do nešťastia. Užil si s ňou, urobil jej dieťa a potom sa na ňu vykašlal! Nešťastné dievča skočilo do vody a utopilo sa z nešťastnej lásky. Chudera!“
„Ty si to brala vážne? Veď aj Klotilda ho videla.“
„Veru tak. Bolo to v takom antikvariáte. Stískal tam takú slečinku. Ale inú, než som ti minule spomínala. A to ste už bývali spolu. Chcela si kúpiť nejakú knižku, ale jemu sa nepáčila, že z nej ide nejaké zlo, či čo.“
„Takže knižku,“ povzdychla si Natália.
„Keby len knižku. Potom v jednej pasáži si mala vidieť. No čo ti mám hovoriť. Sodoma-Gomora! Bozkával ju, objímal a tak. Aj Eleonóra videla, ale niečo iné.“
„Tak. Veru som videla. A nie s jednou, ale naraz aj s dvomi takými slečinkami ako si ty, odchádzal na vlak. Keby len tak, ale do lôžkového vagóna! A keby si vedela aké mali šaty! Nie také úbohé ako ty! Na vlastné oči som to na stanici videla! A to dôverné správanie k nim… hm…“
„Dôverné?“ chabo sa opýtala Natália.
„Hm, veru tak. Jednu držal za ruku a druhú v náručí vykladal do vlaku. Hovorím ti, hotová Sodoma-Gomora!“
„Drahá, ja by som si na tvojom mieste nič nerobila. Chlapi sú už raz takí. To vieš, musíš byť prefíkaná. Len sa ty nechaj pokojne od neho vydržiavať a popri ňom si nájdi aspoň troch ďalších frajerov. A uvidíš, jeden z nich si ťa celkom určite odvedie na sobáš!“
„Veru tak! Klotilda má pravdu. My to tak vždy robíme, nám sa veru nemôže stať, aby nám nejaký hlúpy chlap zlomil srdce!“
„Eleonóra má pravdu, Natália. My máme vždy poruke nejakú náhradu.“
„Dobre hovoríš, Marta! Vravím ti, drahá, nemala by si sa viazať iba na jedného chlapa, veď po svete ich behá kopec!“
„Dáme ti dobrú radu, Natália. Chlap, ktorý sa naraz vodí s dvoma slečinkami ti za to nestojí. Len ty pekne na neho zabudni!“
„Pusti ho k vode, ale ešte predtým ho ty len pekne ošklb! Čo si myslíš, za čo mám kúpené tieto šaty?“
„Predtým som s ním chodila ja. Vidíš tieto náušnice? A potom som ho Klotilde prepustila, nech aj ona má z neho nejaký úžitok!“
Takýmito rečami jatrili ešte stále nezahojenú ranu v Natáliinom srdci. Rana bolela a bolela až Natália s plačom vybehla von. Tri rebeky sa len potuteľne usmievali, vedeli, že dosiahli čo chceli…
Večer začala maľovať obraz. Namaľovala tam Gerda ako odporného zdivočeného červeného býka. Ešte síce nevedela, čo s ním urobí, ale musela zo seba dostať sklamanie a zlosť. Napokon, ten obraz zodpovedal Gerdovej duši.
Srdce jej išlo puknúť keď si sadala na svoje obľúbené miesto s výhľadom na Versailles v kaviarni na Eiffelovej veži.
„Smiem prosiť?“
Natália sa pozrela nahor a uvidela čisté tmavomodré oči neznámeho krásneho mladého muža. Orchester práve hral šansón na tóny jednej Gerdovej piesne. Natália ticho zaspievala nové slová, ktoré sa jej sami drali z hrude:
„Prepáčte, pane, dnes nemám svoj deň.
Moja káva je veľmi slaná.
Po lícach sa mi kotúľajú slzy
a padajú do nej.
Prepáčte, pane, dnes mi srdce puká žiaľom,
som sama a nemôžem s vami tancovať.
Dnes je moja káva veľmi slaná.
Dnes mám veľký žiaľ.“
Veľké slzy zaliali Natáliine oči, neznámy pán sa uklonil a s ospravedlnením odišiel. Natália dopila kávu a pomaly sa vracala domov.
O týždeň dostala Natália list. Veľmi ju prekvapilo, že bol od jej matky. Napísala jej, že sa musí súrne vrátiť domov. List zobrala k profesorovi literatúry, aby jej poradil čo robiť.
„Slečna, musíte mi ho preložiť, ja srbsky neviem.“
„Prepáčte, neuvedomila som si to. Matka ma volá súrne domov, vraj sa nemôže bezo mňa zaobísť. Zomrela mi teta a môj otec sa vraj stratil. Na majetku sú veľké dlhy. Poraďte mi, prosím, čo mám robiť?“
„Chcete dokončiť štúdium?“
„Rada by som, ale teraz sa to nedá.“
„To nevadí, tak ho prerušte a potom, keď si vyriešite domáce záležitosti, tak sa vrátite doštudovať.“
„To sa dá?“
„Samozrejme, nebudete ani prvá ani posledná. Veľa študentiek má, napríklad, počas štúdia dieťa a štúdium dokončia niekedy aj po troch rokoch.“
„Veľmi pekne vám ďakujem. Za kým mám ísť?“
„Slečna, rád to pre vás vybavím aj ja. Spolu s vašim priateľom Gerdom ste boli moji najlepší študenti. Bola by škoda, keby váš talent zostal bez vzdelania. Prečo by som pre vás takú maličkosť teda neurobil. Dúfam, že ste ešte aspoň priatelia. Počul som vás totiž, keď ste mu takým rozkošným spôsobom, vám vlastným, menili morálny profil. Tá hrča od Pierra mu veľmi svedčila.“
Natália sa rozosmiala: „Máte pravdu, pán profesor, ja som mu ju tiež pochválila. Svedčala mu mimoriadne.“
„Videl som vás neskôr aj na večeri, kde sa Gerd kŕmil ustricami, ktoré neznášal. Ale čo muž neurobí pre ženu a ešte keď mu ich tak rozkošne objedná,“ smial sa profesor.
„Pán profesor, vám naozaj nič neujde.“
„Do tej reštaurácie chodievam rád. Je tam síce draho, ale nikto vás neruší v spomienkach. Prvýkrát som tam zaviedol Gerda ja. Rozprávali sme sa o jeho prekladoch. Zdá sa, že sa mu tam páčilo.“
„A odkiaľ viete, že nemá rád ustrice?“
„Študoval jedálny lístok. A pri ustriciach povedal: Fuj. Je to slizké, hnusné a odporné. Ako to môže niekto vôbec jesť? Zdá sa, že mu na vás veľmi záleží, keď sa to odhodlal zjesť. Čo ste mu objednali potom?“
„Chobotnicu a slimáky. Vlastne všetko také, aby mu to poriadne liezlo krkom.“
„Blen s octom,“ zasmial sa profesor.
„Blen s octom, ale v krištáľovom pohári,“ usmiala sa.
„A v nádherne čistom krištáľovom pohári. Vedeli ste, že slimáky tiež neznáša?“
„Nie, to som iba predpokladala. A okrem toho som si myslela, že budú primerane drahé,“ usmiala sa Natália. „Tak isto tie chobotnice. Pri nich sa zatváril, ako keby umieral. A to som mu ich ešte len objednávala.“
„Teda klobúk dole pred vašou prevýchovnou metódou. Videl som už všeličo, ale tak elegantne to neriešila žiadna žena. Slimáky – na tie hovoril, že za tie peniaze si radšej dá ustrice, ktorí sú predsa len menej slizké, hnusné a odporné. A chobotnice? Tie asi vtedy nemali, keď ich neokomentoval. Zjedol to všetko?“
„Samozrejme.“
„Jeho pokánie bolo veľké. Blahoželám vám.“
„Len aby mu tak dlho vydržalo.“
„V to nedúfam.“
„Veď práve, ani ja.“
„Zostali ste priatelia?“
„A prečo nie. Nemôžem sa na neho hnevať celý život. Okrem toho, že je neverný s každou sukňou, ktorú vidí, nie je až taký zlý.“
„To máte pravdu. Je to dobrý chlapec, len keby sa zbavil tejto nešťastnej náklonnosti. Ale za vás by dal ruku do ohňa. Ste jediná, ktorá má na neho nejaký vplyv.“
„Myslíte?“
„Ale áno. Odkedy vás spoznal, tak sa zmenil k lepšiemu. Teraz vám to už nemusím tajiť. Ako prvák nenechal na pokoji jedinú spolužiačku na škole. Akonáhle spoznal vás, bol to iný muž. Máte správy od neho ako sa má?“
„Gerd musel odcestovať domov, lebo mu zomrel otec a nemal sa kto ujať obchodných záležitostí. Nemám však jeho adresu, zabudla som si ju od neho vypýtať, prosím vás nemohli by ste mi ju dať?“
„Samozrejme, napíšem vám ju. Zrejme vám ju v tom zhone a smútku zabudol dať. Je to škoda, že musel odísť, už som sa tešil na zbierku básní, ktorú sa chystal preložiť a vydať,“ hovoril a zároveň písal na kúsok papiera Gerdovu adresu domov. „Tie jeho preklady Goetheho sú skutočne vynikajúce. Ja mám matku Nemku a v Nemecku som študoval literatúru, tam som si obľúbil Goetheho básne. Sám som sa pokúsil o niekoľko prekladov, ale to boli len také pokusy začínajúceho básnika. Vy viete po nemecky a preto vám nemusím tajiť, že Gerdove preklady vlastne ani preklady nie sú, skoro vždy tam je niečo nové, zmenené. To nie sú preklady začínajúceho básnika, ale preklady zrelého básnika – Goetheho.“
„Samozrejme, že to nie sú obyčajné preklady, pán profesor,“ dodala Natália. „Poznáte Gerdove piesne?“
„Samozrejme, poznám. I tam zaznieva podobný tón, ako v tých básňach. Naozaj veľmi zaujímavé. Musím Vám niečo povedať.
Raz, už si nepamätám, kedy to bolo, si Gerd u mňa odložil jeden obraz, ktorým vás chcel prekvapiť. Na tom obraze ste boli namaľovaná v šatách zo sedemnásteho storočia. Povedal mi, že ten obraz vydražil vo Versailles a že naozaj pochádza z toho obdobia. Vtedy som si spomenul, že mám niekde založený obrázok – reprodukciu, na ktorej je namaľovaný mladý Goethe. Tak som ho ihneď vyhľadal. Gerd akoby mu z oka vypadol.“
„Tak preto ste mi raz povedali, že jeho preklady sú naozaj pravé a tie moje nie sú až také dobré?“
„Preto. Goethe prekladal Goetheho.“
„Áno, teraz to už viem, i keď som si tým doteraz nebola istá. Ale prečo ho potom nemal rád?“
„Ale teraz ho už má rád, pretože ako mi povedal, už opravil tých niekoľko chýb, ktoré mu vadili.“
„Tuším, že mu začínam rozumieť. Ale teraz už musím ísť, vlak odchádza už zajtra a ja ešte nie som zbalená. Ešte raz vám veľmi pekne ďakujem, som naozaj rada, že mi pomôžete.“
„Prajem vám šťastnú cestu, slečna, a teším sa na pokračovanie vášho štúdia.“ Profesor vstal a vyprevadil Natáliu až ku dverám. Potom sa za ňou ešte dlho díval. Dúfal, že sa ešte stretnú. Mal ju rád a chcel, aby dokončila školu. A dúfal, že raz bude šťastná.
Natália sa zbalila. Ešte pred odchodom stihla odoslať obraz Gerdovej duše na jeho adresu, ktorú dostala od pána profesora.
Pokračovanie o týždeň…
Tlačenú verziu si môžete objednať v našom e-shope.
Elektronickú verziu si môžete objedať vo vydavateľstve MEA2000.